Byť silní a úspešní, vytrvalí a nezdolní, dosiahnuť svoje ciele a sny. To je prvá polovica mantry, ktorá sa v obmenách recituje v kruhoch sveta úspešných ľudí a osobného rozvoja. Jej oheň nás vie v okamihu nabudiť, vliať sa do krvného riečiska a inšpirovať nás nevzdať sa. A to je potrebné. Niekedy však dokáže byť ohlušujúca tak, že sa stráca jej rub. Bez prítomnosti ktorého sa môžeme na tejto ceste ľahko stratiť sebe samým. Prijatie vlastnej zraniteľnosti, nedokonalosti, našich pochybností. Dovoliť si nevládať. A to láskavo a s pochopením – sebaláska.
1. „Uvoľni sa a dôveruj načasovaniu Tvojho života. Prídeš na to, čo je tvojím poslaním. Nájdeš ten správny vzťah. Staneš sa tou osobou, ktorou si vždy chcel byť. Len nezabudni oceniť to, kým si práve teraz.“ Ruben Chavez
Hovorí sa, že na to aby mohla prísť zmena, je potrebné porozumieť súčasnému stavu. Niekedy sa tak veľmi zameriavame na to, akí chceme byť a čo chceme dosiahnuť, až úplne zabúdame ostať vo vlastnej skúsenosti, tele a pocitoch. Stotožňujeme sa s našou víziou alebo tlačíme na to, aby sme ju našli, ale pritom odmietame to, kto sme teraz, prečo sme takí a čo skutočne potrebujeme. Mnoho veľkých ľudí poukázalo na to, že bez porozumenia našim koreňom je cesta za úspechom i osvietením, prázdna a krehká. Je to ako chcieť stavať strechu a nemať postavené základy domu. Vyčerpávajúce a koniec koncov, nereálne. Oceňme to miesto, kde práve stojíme. Pochopme, prečo sme prišli práve tu. A potom vykročme.
2. „Nepodceňujte sa. Ste to jediné, čo máte.“ Janis Joplin
Keď si uvedomíme unikátnosť našej vlastnej existencie, so všetkými svetlom a tieňom, ktoré k nej právoplatne patria, stávame sa veľmi silnými. Pokojne a pokorne. Neochvejne. Keď pochopíme, že náš život je naše vlastné predstavenie, za ktorého priebeh sme zodpovední jedine my, precitneme vo svojej autenticite a lojálnosti k sebe. Keď zistíme, že v živote nebudeme nikdy úplne sami a opustení, pretože jeden človek je celý život pri nás – nájdeme v sebe priateľa na celý život. Preto by sme sa nemali podceňovať. Je to ohrdnutie tým najväčším darom, ktorý bol životom s láskou vyrobený iba pre nás.
3. „Neporovnávaj svoj pokrok s pokrokmi iných. Všetci potrebujeme náš vlastný čas na to, aby sme prešli našu vlastnú vzdialenosť.“
Umenie porovnávať sa iba s naším vlastným obrazom z minulého dňa, a odolať pokušeniu martýrsky sa porovnávať s ľuďmi, ktorých obdivujeme, vyžaduje niekedy príkre stop! k sebe samému. Nielenže často porovnávame imelo s ďatelinou namiesto rovnocenných premenných, ale vo všeobecnosti nemáme vôbec poňatia o kontexte toho, o čom chceme vynášať súdy. Úprimne, porovnávať sa s inými a vyjsť z toho ako deabstrahované teleso v jednom rozmere je určite darom mnohých z nás, ale zvážme si dôsledky. Ak to v nás dokáže zaradiť vyšší prevodový stupeň, pokračujme v jazde. Ak nás to však sťahuje dolu a brzdí, skúsme uvidieť to, že na všetkých našich zastávkach možno zbierame skúseností a semiačka pre ďalší rast. Keď zvolíme ako svoju prioritu cestu k cieľu a nie cieľ samotný, možno zistíme, že závod na čas nemá takú hodnotu, ako to zbieranie poznania naším vlastným tempom. Dajme času čas.
4. „Možno to nebude dnes alebo zajtra, ale o pár rokov sa pozrieš naspäť a budeš úplne unesený, ako sa každá jedna maličkosť v tvojom živote poskladala, aby ťa priviedla na nádherné miesto tam, kde si vždy túžil byť. A budeš vďačný za veci, ktoré nevyšli tak, ako si ich kedysi chcel.“ Briana West
Moja babička stále hovorievala: Všetko zlé je na niečo dobré. A možno ani nevedela, ako tým raz zachráni zdravý rozum a život svojej ratolesti, ktorá si niekoľko rokov potom prechádzala jedným z najťažších období v živote. Mnohí z nás majú pochopiteľne úplne inú predstavu o živote, než pád do priepasti s dvojitým dnom. Ale nový rád a život sa rodí z chaosu, ktorý je niekedy nutný k tomu, aby sa veci preusporiadali a pousádzali na svoje miesto. To sú tie okamihy, ktorých význam v danom momente nevidíme, ale keď pôjdeme ďalej a potom sa otočíme, uvidíme namiesto nejasných fragmentov zmysluplnú a monumentálnu mozaiku nášho života. Ako hovorí aj Exupéry vo svojej modlitbe: „Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem…“
5. “Oslavuj svoje vlastné víťazstvá, pretože nik iný netuší, čo všetko za nimi stojí.“
Len my vieme, koľko úsilia a prekonávania nás stáli konkrétne kroky v našom živote. Či už ide o kariéru, bohatstvo, vnútorný pokoj, vyrovnaný vzťah, či slobodu. Ak nechceme uschnúť od čakania a horkosti, nečakajme, že náš úspech ocenia iní. Každý máme iné danosti a kvality a to, čo je pre niekoho úplne prirodzené, vyžaduje od iného prípravu ako na výstup na Anapurnu. Sme rovnocenní, ale nie sme rovnakí. Navyše, ak sa dokážeme oceniť my sami, urobia tak časom aj iní. Ale my to už v tej chvíli nebudeme potrebovať a bude to skôr pohladenie navyše.
Dokážete sa oceniť?
Ak Vám robí problém pomenovať, čo považujete u seba za obdivuhodné, skúste trebárs toto. Nachvíľu si seba predstavte ako niekoho iného. Identického s vami a vaším životom, ale nie ste to Vy. Stojí oproti Vám, usmieva sa a pozerá sa na Vás. Čo by ste na ňom ocenili? Čo Vám príde obdivuhodné, že dokázal, napriek tomu, že okolnosti boli také, aké boli? Niekedy stačí iba nachvíľu odstrániť kategóriu „Ja“, a dokážeme sa na veci pozerať značne inými očami. Bez kritiky a nánosov.
Pozn. na záver: Ak sa niekedy budete cítiť zraniteľní, dovoľte si to. Pretože cit a pocit sú ľudskou realitou, ktorá ak je uvidená, dokáže odovzdať svoj odkaz a opäť sa stíšiť. A my tak môžeme so zapustenými koreňmi v sebe nechať naše výhonky vízii rásť ďalej k oblohe. K našim snom.
Nechaj to bolieť. Nechaj to krvácať. Nechaj to liečiť. Nechaj to ísť… –Nikita Gill
