Aj toto pominie…

Láskavý rozhovor so Janette Šimkovou o súcite, pominuteľnosti a sile.

1. Aký je tvoj príbeh s koronou?

Najskôr prišiel šok a zlosť, prečo moja imunita nezabrala a ako ma mohlo telo zradiť. Čakala som od neho, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma.

Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná.

Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem. Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a prežívať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo zvedomnenie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

2. Čo myslíš, že ti pomohlo na fyzickej úrovni?

Zvýšené dávky vitamínu C s lipozomálnym vstrebávaním, vitamínu D a zinku. Keď si moja imunita po pár dňoch nevedela rady, lekárka mi predpísala Isoprinosine. Na kašeľ som užívala Stodal. Homeopatička mi pomohla s Gelsemium a priateľka mi namiešala zmes éterických olejov na naparovanie sa a masírovanie hrude pre lepšie dýchanie.  

Pomohlo aj veľa spánku, odpojenie sa od virtuálneho sveta a ničnerobenie.  

3. Čo máš pocit, že ti pomohlo na psychickej úrovni?

Techniky všímavosti z mindfulnessu a nehodnotiace prijímanie situácie ako takej, ktorá sa práve deje v tomto momente.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať.

4. Čo ti korona dala?

Úprimnejšie a pozornejšie si odpovedám na otázku: Na čom skutočne záleží? Veci, ktoré sa mi zdali pred covidkou také dôležité, začali strácať význam. Hlbšie skúmam zmysluplnosť svojho snaženia a prehodnocujem „straty“, ktoré zmenili kvalitu môjho života.

Zdolanie vírusu vo mne prebudilo nové odhodlanie, silu a vôľu skúmať, čo môžem urobiť s tým, čo mám k dispozícii. Dívam sa na život z viacerých perspektív, aby som si vedomejšie vyberala, do čoho sa naplno celým srdcom vložím.

5. Je niečo, čo by si urobila inak?

Myslím si, že všetko sa odohralo tak, ako sa malo.

6. Čo by si chcela odkázať ľuďom?

Mne pomáhalo myslieť na príbeh, ktorý zmieňuje Eckhart Tolle o moci pripútanosti.

Podľa starého súfijského príbehu žil kedysi dávno kráľ, ktorý sa neustále zmietal medzi šťastím a zúfalstvom. Dokázala ho rozčúliť aj triviálna vec a šťastie veľmi rýchlo vystriedalo sklamanie a beznádej. Jedného dňa to kráľa prestalo baviť. Rozhodol sa, že nájde spôsob, ako z toho von. Dal poslať po múdreho muža, o ktorom sa hovorilo, že je osvietený. Keď starec prišiel, kráľ mu hovorí: „Chcem byť ako ty. Poraď mi, prosím, čo mám urobiť, aby som bol taký pokojný, vyrovnaný a múdry. Dám ti za odmenu, o čo ma požiadaš.“ Múdry muž odpovedal: „Možno ti viem pomôcť. Ale stálo by to toľko, že by ani celé kráľovstvo nestačilo. Preto, pokiaľ dovolíš, ti to dám ako dar.“ Kráľ súhlasil a mudrc odišiel. Vrátil sa o niekoľko týždňov a doniesol kráľovi zdobenú skrinku z nefritu. Kráľ ju otvoril a vo vnútri našiel zlatý prsteň. Bolo na ňom vyryté: ‚Aj toto pominie‘. „Čo to má znamenať?“ spýtal sa prekvapený kráľ. „Nos tento prsteň a kedykoľvek sa niečo stane, prečítaj si, čo je na ňom napísané skôr, než vyslovíš akýkoľvek súd, než začneš danú udalosť považovať za zlú alebo dobrú. Len tak si zachováš pokoj.“

Uvedomovaním si pominuteľnosti prestávame byť pripútaní a ľahšie sa nám udržiava odstup a nadhľad. Rada vyrytá do prsteňa nás nenabáda, aby sme si neužívali to dobré alebo rýchlo zabúdali na to zlé. Jej zmyslom je upozorniť nás na pominuteľnosť každej situácie, ktorá je následkom pominuteľnosti všetkých foriem – dobrých aj zlých.

7. Za čo cítiš vďaku v tejto situácii, ktorou si si prešla?

Za lásku ľudí v mojom živote – blízkych aj priateľov. Za možnosti umožňujúce prežitie a obetavých zdravotníckych aj ďalších profesionálov. Za akceptáciu toho, že aj to zlé a obmedzujúce patrí k životu. Za zachovane si vnútornej slobody, že ma podržala a neurobila zo mňa obeť. Za pokoru a pestovanie nádeje. Za vieru v seba a v ľudí okolo mňa.

8. Čokoľvek, čo by si chcela dodať

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné. 

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Upozornenie:Toto je zdieľanie osobnej skúsenosti a vecí, čo danému človeku pomohli. Negarantujeme a nenesieme zodpovednosť, že rovnaké veci pomôžu aj niekomu inému. Nejde o lekárske rady. Nesiete plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy, ako aj výsledky, ktoré nimi dosiahnete. Naším zámerom je povzbudiť a podporiť ľudí, nie dávať rady a návody, ako niečo zvládnuť.

Autor

Zdieľať

Predchádzajúci článokPozerať sa za hranice
Ďalší článokKorona ma naučila väčšej pokore

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu