Projekcie
Kedysi dávno som sa jedného jesenného rána zobudil a zistil, že napadol prvý sneh. Môj syn mal päť rokov. Milujem lyžovanie. „Teraz to môžem naučiť aj syna,“ napadlo ma. Už som si predstavoval, ako obaja ideme na lyžiach vedľa seba. Tak som najskôr vytiahol svoje lyže a potom v pivnici vyhľadal vhodné detské lyže aj palice pre syna. Tak, a čoskoro sa budeme spolu preháňať po miestnych lyžiarskych svahoch! Pre chlapčeka to bude jeho prvý zážitok s lyžovaním.
Zohol som sa, obul mu lyžiarske topánky a pripol lyže; šlo to ľahko a boli mu dobré. Potom sme vyskúšali lyžiarske palice. Opatrne som mu ukázal, ako ich musí držať, ako má uchopiť rukoväť a ako si navliecť pútko. „Vidíš, teraz máš tú správnu oporu.“ Chlapec sa na to iba pozeral. Podržal som mu palice a navliekol pútka. Ukázal som mu to znova a vysvetľoval: „Takto dosiahneš stabilné zovretie. Pozeraj sa sem. Keď spadneš, nesmieš palice pustiť. Musia ti visieť zo zápästia. Vidíš?“
Ukazoval som mu to znova a znova, ale syn trval na tom, že bude držať palice po svojom. Vyhovovalo mu zasunúť ruku priamo do pútka.
„Aby si rozumel, je to skutočne šikovne vymyslené. Viem, že je to zo začiatku trochu ťažké…“ A trpezlivo som zopakoval: „Keď spadneš, nesmieš pustiť palice. Nebudeme ich potom musieť hľadať v snehu…“
Ale syn stále držal palice tak, ako chcel. Vydali sme sa na cestu. Bol prvý raz na lyžiach, a preto som vybral mierny kopček. Chlapec hneď spadol a palice sa rozleteli na všetky strany. Zohol som sa a zdvihol ich, najskôr jednu a potom druhú. On ich opäť uchopil a rozbehol sa, ale znova spadol. Zdvihol som mu palice. Začínal som byť netrpezlivý. Prešla ma radosť z lyžovania, pretože chlapec nerobil to, čo som mu povedal. Ubehlo ďalších asi dvadsať minút a ja som zrazu počul sám seba, ako zúfalo kričím: „Panebože, nemôžeš to aspoň raz urobiť tak, ako ti hovorím?!“
To je typický príklad projekcie. Podtext môjho výkriku bol totiž takýto: „Je to tvoja vina, že si ani trochu neužijem lyžovanie!“
Na tváričke sa mu objavili slzy. Zamrnčal: „Ja chcem ísť domov.“
Lyžovanie sa skončilo. Bolo mi mizerne. Čo som to urobil? Keď sa ho nabudúce opýtam, či chce ísť lyžovať, odpovie: „Nie!“ Vari som zadusil jeho chuť na lyžovanie už v zárodku? Cítil som sa previnilo a bolo mi nanič.
O niekoľko dní neskôr som túto príhodu rozprával detskému lyžiarskemu inštruktorovi. Vysvetlil mi, že päťročné deti mávajú často problémy s motorikou, a preto je pre ne spočiatku ťažké, aby sa udržali na lyžiach a správne držali palice. Povedal mi, že najrozumnejšie riešenie je vyskúšať to najprv bez palíc na rovnom mieste. Dieťa sa najprv musí naučiť robiť oblúčiky. Neskôr sa môžu pridať palice. „Aha, takže takto,“ odpovedal som. „Ďakujem za radu.“
Nebol som sklamaný ani nahnevaný z dôvodu, o ktorom som si myslel, že som.
Problém sa nenachádzal mimo mňa. Nespočíval v tom, že by snáď môj syn bol nešikovný. A taktiež to nebol on, kto mi pripravil ťažkú chvíľku. To ja som bol tvrdohlavý a neprispôsobivý. Vyžadoval som, aby robil všetko tak, ako chcem ja.
Nahneval som sa a začal riešiť vlastný problém tým, že som obvinil svoje dieťa. Moje ego potrebovalo mať všetko pod kontrolou a muselo mať vo všetkom pravdu – no nechcel som si to priznať. Namiesto toho som zvalil vinu na niekoho, kto bol úplne nevinný. Tomu sa hovorí projekcia.
Účelom každej projekcie je vždy zbaviť sa zodpovednosti.
Ak verím, že som sa na lyžiarskom svahu nahneval kvôli chlapcovi a jeho správaniu – klamem sám seba. Obvinil som dieťa, pretože som nebol schopný uniesť vlastnú neschopnosť brať veci s nadhľadom a humorom a ostať sústredený a vyrovnaný. Nechcel som uznať vlastnú zodpovednosť. Nahneval som sa na dieťa a chcel ho donútiť, aby cítilo vinu.
A čo ak je vlastne každý hnev pokus, ako niekoho donútiť, aby cítil vinu?
Konflikt vznikol kvôli tomu, ako som ja zvládol – či skôr nezvládol – situáciu. Iný človek by sa možno zachoval úplne inak. Je jasné, že vytváram svoju vlastnú realitu.
Jedna vec však prebúdza nádej. Ak vidím svoje projekcie, dáva mi to možnosť vybrať si, že sa zachovám inak.
– Kay Pollak z knihy Šťastie nie je náhoda
výborná pasáž knihy… koľko krát to v živote robíme… a pritom stačí, tak málo… 🙂 ĎAKUJEM 🙂
zaujímavé čítanie….iste si budem chcieť prečítať celú knihu,…nakoľko je reálna, zo života
Účelom každej projekcie je vždy zbaviť sa zodpovednosti. Súhlas.
A čo ak je vlastne každý hnev pokus, ako niekoho donútiť, aby cítil vinu? A čo ak človek si od detstva nesie toľko tej nahádzanej viny a nevie si s ňou rady? Čo ak nevládze uniesť zodpovednosť? Čo ak nevidí projekciu a správa sa jednoducho tak, ako to zažíval od útleho detstva?
Je tu nádej, že postupne preberieme na seba vlastnú zodpovednosť a prestaneme mať potrebu hľadať vinu v iných. Že sa tiež naučíme, ako neprijímať vinu ak nám ju ktokoľvek svojím hnevom bude vnucovať.
Paťka, úplne presne vystihnuté 🙂