Koľko energie venujete svojej práci?
Technologické inovácie a nové systémy sú v obehu. Reálna práca, na ktorú boli ľudia kedysi sami, sa dnes značne zautomatizovala, ale kde je potom ten ušetrený čas? Možno by odpoveďou Sienkiewiczovej ústrednej postavy na otázku „Kam kráčaš, môj pane?“ bola v 21. storočí protiotázka „A ty sa kam rútiš, človeče?“ Majú ľudia skutočne viac voľného času, ktorý využívajú pre seba a svojich blízkych?
Nezabudnem na to, keď mi počas jedného rozhovoru o pracovnom tempe mamka povedala: „Paťka, aj roky dozadu sme v práci boli toľko hodín, ako teraz. Ale tá atmosféra tam bola iná. Žiadna šialená hektika, viac sme sa smiali, a po návrate domov, som Vám ešte stihla šiť veci, upratovať, vyložiť si nohy a užiť si večer.“ Kde je teda problém? Čím sú veci inak? A nenarážam na porovnávanie „sladkých“ čias socialistických a dnešku. Myslím, že v tom máme jasno. Ale ovzdušie spoločnosti sa naozaj výrazne zmenilo. A ja sa teraz často zamýšľam, čím to je.
Pred niekoľkými týždňami mi pod ruky prišla kniha „Vyhořelá společnost“ od významného filozofa kórejského pôvodu Byung-Chul Hana, pôsobiaceho v Nemecku. Stal sa akýmsi diagnostikom našej doby a spoločnosti západu, kde nachádza pre ne typické „ochorenia a slabosti“. A jeho názory vo mne, žiaľ, neostali bez ozveny:
„Depresia, syndróm vyhorenia, hyperaktivita, chorobná roztržitosť a neschopnosť udržať pozornosť sa tak endemicky nešíria preto, že jedinci čelia prekážkam, zákazom alebo obmedzujúcim príkazom či represii, ale preto, že žijú v spoločnosti, ktorá im vštepuje, že človek náleží iba sebe, má sa sám utvárať a sebarealizovať, sám seba navrhnúť ako nejaký projekt. Kto tejto výzve k sebarealizácii nedostojí, prepadne depresii.“
Človek sa stáva svojim pánom i otrokom zároveň
S touto slobodou prichádza totiž obrovský tlak zvnútra, ktorý je veľmi intenzívny, nutkavý, avšak ťažko vystopovateľný. Nad človekom už často nestojí šéf s bičom v ruke, ale sú to deadline-y, „To Do“ listy, vízia skvelej matky, manželky, dcéry a bytosti v jednom, podávajúcej 100 % výkony v každej oblastí svojho života (obdobne u mužov). K dosiahnutiu týchto cieľov volíme multitasking a naša hlava ide na plné obrátky. A reálne? Šlape naprázdno. Už viacero veľkých lídrov a koučov poukázalo na to, že multitasking z dlhodobého hľadiska nefunguje. K tomuto názoru sa pridáva aj Han, prirovnávajúc ho k vlastnosti vývinovo staršej, animálnej mysle, ktorú využívajú divoké zvieratá v prírode, nakoľko pre svoje prežitie potrebujú byť stále v strehu. Človek však na to, aby mohol duševne, duchovne a sociálne rásť, vyžaduje skôr kultúrnu myseľ, založenú na prežívaní a vnímaní. Koľkí z nás si ju reálne dovolia?
(Ne)dosiahnuteľný ideál?
Zdá sa byť preto snom, realizovať dôsledne ideálny denný harmonogram – 8 hodín práca, 8 hodín voľný čas, 8 hodín spánok. Mnohí z nás majú svoj deň rozdelený do bizarnejších úsekov. 13 h práca, 4 h staranie sa o potreby rodiny, 1 h pre seba, 6 h spánku. Ste na tom podobne alebo si hovoríte, že takto by ste nikdy nedopadli?
Len pre skúšku. Je potrebné zadefinovať si jednu dôležitú vec. Práca nie je len ten čas, kedy prejdete dverami kancelárie, oddelenia, alebo prevádzky. Vy sa na tú prácu pripravujete už doma, obliekate sa, chystáte si materiály, chodíte skôr, večer ešte analyzujete výsledky a priebeh dňa, pár krát si možno skontrolujete pracovné maily, alebo necháte zapnutý mobil pre prípad, že by niekto z práce niečo potreboval. A ukrajujete to z času, ktorý je venovaný práci? Pravdepodobne nie. Ide to na úkor vášho voľného času alebo spánku.
Spoločnosť výkonnosti – vo svetle i po tme
Podľa Hana dnes totiž žijeme v spoločnosti výkonnosti, ktorá sa veľmi líši od predchádzajúcich spoločností poslušnosti. Model disciplíny sa vymenil za model výkonnosti. „Svet nemocníc, ústavov pre choromyseľných, žalárov, kasární a fabrík už nie je svetom dneška. Jeho miesto zaujala spoločnosť fitness centier, kancelárskych veží, bánk, letísk, nákupných galérií a genetických laboratórií.“
A tak svoje voľno časové aktivity koncentrujeme do sviatkov a voľných dní. Niektorí dokonca iba v úvahách, ale reálne sú radi, že sa aspoň na chvíľu zastavia, nemusia nič, ale voľno zbehne ako voda a cyklus je tu nanovo. Potom majú výčitky, že „nestihli“ urobiť viac počas toho voľna. Iné skupiny ľudí majú naopak pocit, že musia dobehnúť všetko, a tak z voľného času spravia súkromný projekt, kde je všetko načasované, nalinkované, a hlavne – žiadne časové straty! Pretože aj to, čo považujeme za svoje osobné záujmy robíme v tempe a s výkonom, akoby išlo o nový projekt. A to, čo malo slúžiť ako regenerácia a stíšenie sa, má za následok bičovanie sa za 100 % výsledkami odfajknutého „oddychu“.
Riziká sú známe, dôsledky neprebádané
Možno ste si tiež uvedomili, že kedysi sa na únavu sťažovali ľudia, ktorí prichádzali k jeseni svojho života. Ľudia pred dôchodkom, ktorých biologické hodiny začali spomaľovať. A dnes je bežné vidieť vyhorených tridsiatnikov. Toto tempo je podľa mňa veľmi alarmujúce. Nielen kvôli tomu, že v skutočnosti sa v takomto nevyváženom systéme stávame koniec koncov oveľa neproduktívnejší a neefektívnejší, ale kvôli rizikám, ako je deficit spánku, vysoké hladiny stresových hormónov v krvi, oslabovanie sociálnych väzieb, nedostatočné stravovanie a vážne dôsledky, ktoré so sebou tieto fenomény nesú. A pre mňa osobne je tu jedno z najväčších rizík – vyhorenie duše. Tí, čo si tým prešli vedia, že cesta odtiaľ je naozaj dlhá, a hoci vie život veľmi upratať, možno by Vám radšej odporučili cestu menších výkyvov a extrémov. Je to rozhodne plynulejšia jazda. Ale o tom už nabudúce.
Pozn. Ak Vás tento článok aspoň na chvíľu donútil zamyslieť sa nad svojím tempom a možno spomaliť na tých pár minút, čo ste venovali jeho prečítaniu, splnil všetky očakávania. Čokoľvek ďalšie je už pridanou hodnotou.
