Niektorí rodičia nechávajú deťom úplnú voľnosť, nesúhlasia možno s určovaním nejakých hraníc pre deti, ale sú aj rodičia, ktorí sa až tak nestotožňujú s voľnosťou u detí.
O určovaní hraníc je skvelé napísané v knihe od P. Baričáka, Šlabikár šťastia – Dospelí deťom , deti svetu.
Táto kapitola začína krátkym príbehom o ktorom P. Baričák v knihe písal.
Autorka knihy, Tvoje dieťa ako šanca pre teba, Zdeňka Jordánová, prišla k jednej klientke domov a naskytol sa jej pohľad na tri deti rozhadzujúce vyžehlenú bielizeň po zemi. Keď sa klientky spýtala, prečo to robia, tá jej s jemným úsmevom odvetila niečo v tom zmysle, že „sú to predsa deti potrebujú sa hrať a toto je jej forma výchovy založenej na láske“.
A kam sa podela úcta a láska k sebe samej? Zabudla hádam tá žena, koľko energie ju stálo žehlenie a ukladanie? Vôbec by som sa nečudoval, keby to bol ten typ, čo stále vyplakáva, ako ju všetci zneužívajú, za dobrotu jej paradoxne neďakujú, muž ju nechal a celkovo sa často cíti vyčerpaná, ustatá, sklamaná, zradená…
Neharmonické konanie prináša neharmonické následky. Sebaláska je v tomto prípade začiatok opravy, lebo z nej ústi sebaúcta, ktorá „prinúti“ strhanú matku nájsť si čas konečne na seba. Až potom ju začnú rešpektovať vlastné deti či iní a prestanú na ňu klásť prehnané nároky.
Vyrovnaná žena by v spomínanom prípade vysvetlila deťom, „že sa jej nepáči, čo robia“, aj to, koľko ju tie pekne zoradené komíny bielizne stáli času. Čím by im osvetlila, aké dôležité je rešpektovať druhého človeka a vážiť si jeho prácu. Žiadalo si to jasne a zrozumiteľne zadefinovať, že bielizeň nie je a nikdy nebude určená na hranie. Daná matka bude nútená opäť posunúť mantinely, ale opačným smerom, tak aby nik nikomu nerobil príkorie a svojím nezodpovedným prístupom neokrádal druhých o energiu.
Nesnažte sa vo všetkom vyhovieť deťom len kvôli tomu, aby ste mali od nich chvíľku pokoj.
Ak sa predsa rozhodnete, že si určíte pri deťoch nejaké hranice, je dôležité dodržať dva najdôležitejšie body:
- Ak sa o niečo také pokúsite, musíte vydržať až do konca. Ak by ste to do pár minút vzdali, dieťa si zapamätá, že znova dosiahlo svoje, len musí byť vytrvalé a vie, že potom ustúpite. Lenže ako rodič nepovolíte, lebo viete, prečo nesmiete cúvnuť. Je to pre dobro dieťaťa, ale i svoje dobro.
- Nesmie byť vo vás ani jedna výčitka, že robíte niečo zlé. Žiadne trestanie, obviňovanie sa, naopak, iba pozitívnym zmýšľaním naplnená hlava, že sa deje nútená oprava predošlých omylov.
„To, čo si vaše deti o vás myslia v určitých situáciách alebo obdobiach, nie je nevyhnutne tým, čo si o vás budú pamätať o celý život.“ – Kevin Leman
Znamená to, že v mnohých momentoch života vás budú možno aj nenávidieť, ale zapamätajú si vás komplexne, teda ako človeka, ktorý sa snažil a dával im zo seba najviac, koľko len vládal.
Deti dodržiavaním pravidiel preberajú určitú mieru zodpovednosti za svoje konanie. Ak sa vám to podarí dosiahnuť bez príkazov, ale skôr nepriamo, teda hrou, veselosťou, prirodzene, o to lepšie. Jedine dodržujte pravidlo, že požiadavky, ktoré na dieťa kladiete, by mali byť podmienené stupňom jeho vývoja.
Učte ich, aby sa k všetkým správali s úctou, aby nikoho nebili, nenadávali ľuďom, ani ich neponižovali. Buďte spravodliví. Ak sa dieťa zachová nepekne k inému súrodencovi či k rodičovi, úprimne sa zaujímajte, čo ho k tomu videlo, ako sa cítilo pred činom aj po ňom, a zároveň sa mu zverte aj so svojimi pocitmi: „Nepáči sa mi, ako si sa zachovala k bračekovi. Veci by sme sa mali snažiť dosiahnuť dohodou, nie bitkou. Čo myslíš, ako by sa dalo vyriešiť nabudúce bez toho, aby si ho udrela?“
Deti vraj robia to, čo im v minulosti prešlo.
