Pred pár týždňami som prežila jeden z šťastných okamihov, kedy si zrazu uvedomím poznanie. Bola som v spálni a prebaľovala jedno z detí, keď v tom prišla 5 ročná Alyssa a sadla si vedľa mňa na posteľ.
„Mami, čím chceš byť, keď budeš veľká?“ opýtala sa. Predpokladala som, že sa v predstavách hrá nejakú hru. Hrala som s ňou, a preto som odpovedala: „Hmmm, myslím, že by som rada bola maminou, až vyrastiem.“
„Nemôžeš byť mamina, pretože to už si.“ „No dobre, až budem veľká, tak by som chcela byť napríklad kazateľkou,“ odpovedala som na druhý pokus.
„Mami! Nie! Ty už predsa si kazateľka!“
„Prepáč“ povedala som, „ale nerozumiem, čo sa po mne chce.“
„Mami, jednoducho povedz, čím chceš byť, keď budeš veľká. Môžeš byť čím len chceš.
Zrazu som pochopila, čo vlastne zažívam. Zapôsobilo to na mňa tak, že som nebola schopná okamžite odpovedať. Alyssa po chvíľke márne pokusy vzdala a odišla z izby.
Zážitok – drobný päť minútový zážitok – oslovil miesto hlboko v mojej duši. Oslovil ma, veď v očiach svojej dcéry som stále ešte mohla byť čímkoľvek, čím som chcela! Vek, doterajšia životná cesta, päť detí, manžel, bakalárske štúdium, doktorandské štúdium: na ničom z toho nezáležalo, ešte som mohla snívať sny a siahnuť na hviezdy. V jej očiach nebola budúcnosť za mnou. V jej očiach som stále ešte mohla byť kozmonautkou, klavírnou virtuózkou alebo opernou speváčkou. V jej očiach som ešte stále mala čo robiť, aby som vyrástla, a stále pre mňa ostávali mnohé spôsoby „bytia“.
Pravá krása stretnutia s mojou dcérou ma zasiahla, keď som si uvedomila, že sa vo svojej nevinnej úprimnosti kľudne na to isté opýta prarodičov a praprarodičov.
Ktosi napísal: „Stanem sa starenkou, ktorá bude úplne iná, než je žena, ktorou som teraz. Začína iné ďalšie JA…“
Tak teda: Čím chcete byť vy, až vyrastiete?
