Kufor zbalený, libry zamenené a s roztraseným žalúdkom smerujem k Autobusovej stanici, dovolenka začína.
Účastníci zájazdu: 15 žien pod vedením Katky Runy.
Cieľ: Avalon. Alebo Glastonbury? Koluje legenda, podľa ktorej bol Avalon ostrovom hojnosti a zhliadnuť ho mohol len návštevník v sprievode avalonskej kňažky, tá preňho poodhrnula závoj oblakov. Bežný návštevník videl po príchode obyčajné mesto Glastonbury. Hlavu som mala pri balení plnú myšlienok, že som sa zbláznila. Dovolenka v spoločnosti 15 žien mi prišla ako záruka hašterenia a klebetenia, ale aj tak ma to tam ťahalo a už som sa poučila, že “ťahanie” je lepšie poslúchať.Tak som šla a ako poistku pribalila do kufra zásobu kníh.
Že nie som s takýmito pocitmi sama sa ukázalo hneď prvý deň pri zoznamovacom kolečku.
Pár žien sa v takejto zostave cítilo ako ryba vo vode, mnohé ale priznávali obavy. Pobavilo ma, ako to popísala Miška: ”Vôbec ma nelákalo stráviť týždeň s 15 ženami a v dlhej sukni s venčekom vo vlasoch naháňať kráľa Artuša, ale ťahalo ma to sem.” Hneď som pookriala, že v tom nie som sama.
Katka organizuje podobné výlety už niekoľko rokov a prezradila nám zvyčajný priebeh: Avalon nás najskôr rozbije, rozumej, vyplávajú témy, ktoré treba poriešiť. Chvíľu budeme hľadať všetky dieliky, a potom nás nanovo zloží a ešte pekne uhladí vlásky. Nevedela som si predstaviť, ako myslí to “rozbije”, kým sme večer nešli do záhrady patriacej k Chalice Well. Chalice Well je známy ako prameň svätého Grálu, či Červený prameň a záhrady okolo predstavujú ženskú svätyňu. Stačilo pár minút prechádzky a neovládateľne som sa rozplakala. To miesto je oslavou ženskosti a pripomenulo mi ako nežensky sa niekedy cítim, že by som občas bola radšej neviditeľná, než ísť medzi ľudí s maskou sebaistej ženy. Tak som si poplakala a uľavilo sa mi. Posledný deň som sa do týchto záhrad vrátila a precítila si, ako veľa sa vo mne za týždeň v Avalone zmenilo.
Prvý večer sme si tam sprav
ili aj spoločný piknik. Z rozhovoru prirodzene vyplynula téma rodičovstvo. Ako dobre, že naše vekové rozpätie bolo až 40 rokov a zažili sme tak popis problémov zo strán dcér aj matiek. Pripomenulo mi to, aké dôležité je vžiť sa pri konfliktoch do kože druhej strany, lebo už tým sa môže problém vyriešiť a keď aj nie, pomôže to lepšie argumentovať.
Neskôr sme mali možnosť navštíviť aj mužskú svätyňu, ktorá patrí k Bielemu prameňu stekajúcemu z protiľahlej hory. Tieto farebné názvy nie sú náhodné, Červený prameň je železitý a zafarbil okolité kamene načerveno, Biely prameň zase vápenitý sfarbil okolie nabielo. Skoro každé ráno sme sa pri nich zastavili, vychutnali pár dúškov a naplnili fľašky.
Dostať sa do svätyne Bieleho prameňu nebolo jednoduché, lebo ju spravujú dobrovoľníci. Raz sme tam našťastie jedného z nich stretli a po dohode s kolegami nám bol ochotný svätyňu pripraviť a vpustil nás. Chvíľu som žmurkala kým som si privykla na prítmie. Budova bývala kedysi vodárňou a jediné svetlo pochádzalo z desiatok sviečok. Katka nám ukázala, kde sú oltáre a kamenný bazén. Keď už sme boli v mužskej svätyni, posedela som chvíľu pri oltáriku a podumala, akého muža by som chcela mať po svojom boku. Kúpaniu v bazéne sa pripisujú liečivé účinky. Najskôr sa mi zdalo bláznovstvo kúpať sa v dvojstupňovej vode, lebo som so sebou nemala uterák a bolo celkom chladno, postupne ma ale ovládlo nadšenie, keď som počula radostné výkriky tých, čo sa prekonali a odhodlala som sa. Nával endorfínov po vylezení stál za chvíľu mrznutia a cestou domov sme si spokojne hopsali.
Skoro každý deň sme mali priestor na zdieľanie. Z tejto pre mňa neobľúbenej aktivity sa postupne stala obľúbená časť dňa. Okrem zvyčajných tém sme si skúsili aj červený stan.
Najskôr som nevedela, čo to vlastne je – miesto, kde kedysi ženy rodili a trávili dni počas menštruácie. Schádzali sa tam a prezrádzali si ženské múdrosti a tajomstvá. U nás mal červený stan podobu zdieľania našich ženských príbehov. Pre väčšinu vrátane mňa to bolo prvý krát, kedy sme rozprávali o takých intímnych veciach, takže sa do zdieľania nikto nehrnul. Prebrala som slovo medzi prvými, aby som to mala čím skôr za sebou a zistila som, že je úľava otvoriť a zveriť sa. Tiež vnímam ako veľký prínos možnosť vypočuť si príbehy iných žien. Počas týchto večerov v kruhu sme sa asi najviac zblížili.
Celý výlet nám spríjemnila aktivita s názvom “škriatkovanie”. Prvý deň si každá z nás vytiahla meno inej ženy a jej úlohou bolo pre ňu tajne chystať malé prekvapenia. Bolo zábavné vymýšľať, čo by mojej “zverenkyni” urobilo radosť a ako to tajne prepašovať do jej izby, či tašky. A tiež ma tešilo, keď som po príchode na izbu našla v posteli milé prekvapenie.
Táto aktivita rozpútala medzi nami vlnu hojnosti a neplánovane tak určila aj jednu z hlavných tém celého výletu.
Hojnosti sa týkal aj náš výlet do St. Nectans Glen, lesa víl a škriatkov. Pred tým ako sme doň vstúpili sme si nachystali mince a našou úlohou bolo zamyslieť sa cestou nad presvedčeniami, ktoré máme a bránia nám v hojnosti. Každé také presvedčenie symbolizovala jedna minca. Ako som kráčala a vychutnávala pokoj, ktorý na to mieste vládol, postupne prichádzali presvedčenia: Neviem hospodáriť s peniazmi. Práca, ktorá ma baví ma neuživí …Ešteže ma kamarátka zásobila mincami. Na záver sme prišli k vodopádu, pri ktorom bol kmeň plný zarytých mincí. Pridali sme tam tie naše a rituálne sa tak týchto presvedčení zbavili.
Keď zmienim slovo rituál, niektorí ľudí sa ma pýtajú, na čo je dobré robiť nejaký rituál, keď pre zmenu sa stačí rozhodnúť. Z mojej skúsenosti stačí rozhodnutie, keď je podložené silným zážitkom. Napríklad, keď si nechávam skákať po hlave, už samotné uvedomenie, že to robím a že mi to nevyhovuje je veľký pokrok, ale na zmenu to nemusí stačiť. Po rokoch zvyku je pravdepodobné, že budem ďalej reagovať po starom, lebo mi to v danej chvíli nedôjde, zvyk je železná košeľa. Ak to ale raz niekto preženie a dotkne sa ma tak, že si dupnem a poviem “Už stačilo a dosť!” Spomienka na tento moment ma v budúcnosti podrží a pomôže preprogramovať staré správanie. Ale čo keď nemám ten silný moment a napriek tomu sa starého zvyku chcem zbaviť? Vtedy sa hodí rituál. Pridá môjmu rozhodnutiu vážnosť a spôsobí, že vždy keď sa vraciam k starému správaniu, rozbliká sa mi v hlave svetielko a spamätám sa.
Najviac mi pomohol rituál púšťania starého, ktorý sme spravili na tisíce rokov starom pohrebisku West Kennett Long Barrow. Mali sme šťastie na súkromie, cestou sme minuli odchádzajúce skupiny turistov a žiadne nové chvíľu neprišli. Katka prvý raz využila svoj šamanský bubon a po chvíli bubnovania som sa cítila ako v tranze. Až neskôr som sa dozvedela, že monotónne bubnovanie pomáha vypnúť logickú ľavú mozgovú hemisféru a púšťa k slovu intuitívnu pravú, preto ten tranz. Pri odchode som sa cítila o 10 kíl ľahšia.
V ten deň sme stihli navštíviť aj Avebury, najväčší megalitický kruh v Británii. Menej zachovalý ako Stonehenge, ale s možnosťou ísť až ku kameňom a dotýkať sa ich, preto sme ho bez váhania uprednostnili. Poľná cestička lemovaná megalitmi vedie až k samotnému kruhu. Niektoré megality chýbali, domáci ich kedysi rozbili a kamene využili pri stavbe domčekov, väčšina však vďaka veľkosti nájazdy prežila. Pri najväčšom kameni sme si spravili pauzu a Katka nás naučila pozdrav a gestá, ktoré mi teraz napadajú vždy, keď sa dostanem do prírody:
Matka, prebuď moju dušu.
Matka, otvor môj vnútorný zrak.
Matka, buď v mojich slovách a všetkých mojich činoch.
Matka, naplň moje srdce láskou.
Matka, vyrovnaj moje emócie.
Matka, požehnaj mojej sexualite a tvorivosti.
A nech som vždy zakorenená v tvojej láske.
Zmienila som výlety, ktoré mi najviac utkveli v pamäti, ale stihli sme toho viac: hrad Tintagel s Merlinovou jaskyňou – rodisko kráľa Artuša, hora Tor, tisíce rokov staré druidské stromy Gog a Magog, Chrám Bohyne, Glastonburské opátstvo, kaplnka Márie Magdalény, múzeum čarodejníc… Každá z nás zažila svoje AHA momenty po svojom a na inom mieste, takže sa ani nedá povedať, ktoré z nich boli najkrajšie, či najsilnejšie.
Víkend bol už pokojnejší, bez väčších výletov. Pobehali sme obchody, nakúpili darčeky a dve šikovné fotografky zachytili našu rozžiarenú podobu na portrétoch v prírode. Posledný deň ostal čas už len na návštevu Wellsu, kde sme si spravili záverečný rituál celistvosti a presunuli sa na letisko. Keď sme cestou zdieľali dojmy, najčastejším slovom bolo “zázrak”. Zázračné miesta, zážitky, kolektív a vedenie Katky. Katka zázračne vycítila, keď bolo treba upustiť od pôvodného plánu, kedy potrebujeme nakopnúť a kedy to zvládame samé, aj vďaka tomu bol tento výlet taký vydarený.
V Avalone sa stratili zvyčajné problémy a nahradila ich pohoda, preto sa mi domov, do starej reality, vôbec nechcelo. Najlepšie to popísala kamarátka Soňa:
Kým to človek sám nezažije, asi by neuveril, že vyše tucta žien môže zažiť spolu takú pohodu celý jeden týždeň. Svet posudzovania, kritiky, porovnávania a podobne, ktorý vnímame v bežnom živote nahradilo pochopenie, spolupatričnosť, rešpekt, láska a pokora.
Ďakujem za zázračný týždeň.
– Eva Kubaščíková
