Príbeh o užívaní si prítomnej chvíle

Peter a zázračná niť

Peter bol veľmi živý chlapec. Každý ho miloval: jeho rodina, učitelia a priatelia. Lenže Peter mal jednu slabosť. Nevedel žiť v prítomnej chvíli. Nenaučil sa užívať si plynutie života. Keď bol v škole, sníval o tom, že sa bude po škole hrať. Keď sa po škole hral, sníval o letných prázdninách. Peter neustále sníval a nikdy si nenašiel čas na to, aby si užíval jednotlivé chvíle, ktoré tvorili jeho život. Jedného rána sa Peter prechádzal v lese neďaleko svojho domova. Keďže bol unavený, položil sa na trávu a nakoniec zaspal. Po niekoľkých minútach tvrdého spánku zrazu začul, ako naňho niekto volá. „Peter! Peter!“ počul prenikavý hlas nad sebou. Keď pomaly otvoril oči, zarazilo ho, čo videl – stála nad ním zvláštna žena. Musela mať viac než sto rokov a snehobiele vlasy jej splývali takmer po pás ako rozstrapatená vlnená deka. Táto žena držala vo svojich vráskavých rukách malú zázračnú loptičku, ktorá mala v strede dieru a z tej diery vytŕčala zlatá niť.

„Peter“ povedala, „toto je niť tvojho života. Keď ju trochu potiahneš, ihneď uplynie hodina. Keď ju zatiahneš silnejšie, za pár minút prejdú celé dni. A keď ju potiahneš z celej sily, za pár dní prejdú mesiace – ba dokonca aj roky.“ Petra tento objav veľmi zaujal. „Rád by som ju mal, ak mi ju môžete dať, “ povedal. Postaršia žena sa k nemu rýchlo natiahla a podala mu loptičku so zázračnou niťou. Ďalší deň sedel Peter vo svojej triede a bol nepokojný a znudený. Zrazu si spomenul na svoju novú hračku. Potiahol zľahka zlatú niť a ihneď sa objavil doma, kde sa hral na svojej záhrade. Keď si Peter uvedomil moc zázračnej nite, onedlho sa mu zunoval život školáka a chcel byť teenagerom so všetkým vzrušením, ktoré toto obdobie prináša. Opäť teda vytiahol loptičku a tentoraz poriadne potiahol niť.

Naraz bol teenagerom a mal veľmi peknú mladú priateľku, ktorá sa volala Elise. Ale Peter stále neboj spokojný. Nikdy sa nenaučil užívať si prítomnosť a objavovať jednoduché divy každého obdobia svojho života. Namiesto toho sníval o tom, že bude dospelý. A tak opäť zatiahol niť a za chvíľku ubehlo veľa rokov. Zistil, že sa zmenil na dospelého muža v stredných rokoch. Elise bola jeho ženou a Peter bol obklopený ich deťmi. Lenže všimol si aj niečo iné. Jeho kedysi krásne čierne vlasy začali šedivieť. A jeho predtým mladá matka, ktorú tak miloval, zostarla a zoslabla. No Peter stále nevedel žiť pre prítomnú chvíľu. Nikdy sa nenaučil žiť pre tu a teraz. A tak zatiahol opäť za zlatú niť a čakal, ako sa všetko zmení.

Teraz bol deväťdesiatročným mužom. Jeho husté čierne vlasy boli biele ako sneh a jeho krásna mladá žena Elise tiež zostarla a pred niekoľkými rokmi zomrela. Jeho krásne deti vyrástli a odišli z domova, aby žili svoje vlastné životy. Po prvýkrát vo svojom živote si Peter uvedomil, že si nikdy nenašiel čas, aby si užíval zázraky života. Nikdy nebol chytať ryby so svojimi deťmi a nikdy sa nebol poprechádzať v mesačnom svite s Elise. Nikdy nevysadil záhradu, ani nečítal tie pekné knihy, ktoré rada čítavala jeho mama. Namiesto toho sa ponáhľal svojím životom a nikdy si neodpočinul, aby videl všetko to, čo bolo na jeho životnej púti pekné.

Peter z toho poznania veľmi zosmutnel. Rozhodol sa, že pôjde do lesa, kade sa prechádzal ako chlapec, keď si chcel vyčistiť hlavu a prebudiť svojho ducha. Keď vošiel do lesa, všimol si, že stromčeky z jeho mladosti vyrástli v silné duby. Celý les vyrástol a bol z neho prírodný raj. Potom si ľahol na trávu a tvrdo zaspal. Po minúte spánku počul, ako naňho niekto volá. „Peter! Peter!“ volal ten hlas. Prekvapený sa pozrel pred seba a uvidel, že to nebol nikto iný ako starenka, ktorá mu pred mnohými rokmi dala loptičku so zlatou niťou.

„Ako sa ti páčil môj zvláštny dar?“ opýtala sa ho.

Peter k nej bol otvorený.

„Najprv to bolo zábavné, ale teraz tú loptičku nenávidím. Celý môj život mi preletel pred očami a ja som nemal možnosť užiť si ho. Pravda, zažil by som ťažké časy tak isto ako dobré časy, no nemal som príležitosť prežiť žiadne z nich. Cítim, že som vo vnútri prázdny. Nechal som si ujsť dar života.“

„Si veľmi nevďačný,“ povedala starenka. „No aj tak ti povolím ešte jedno želanie.“

Peter sa na sekundu zamyslel a potom rýchlo povedal. „Rád by som sa vrátil do svojich školských čias a prežil svoj život znovu.“ Potom opäť zaspal tvrdým spánkom.

Opäť počul, ako niekto volá jeho meno, a otvoril oči.

„Kto to môže byť tentokrát?“ premýšľal. Keď otvoril oči, veľmi sa potešil, pretože nad jeho posteľou stála jeho mama. Bola mladá, vyzerala zdravo a sálala z nej energia. Peter si uvedomil, že tá zvláštna starenka v lese mu skutočne splnila jeho prianie a on sa vrátil do svojho bývalého života.

„Poponáhľaj sa, Peter. Veľa spíš. Keď ihneď nevstaneš, zaspíš pre svoje snívanie do školy,“ pokarhala ho mama. Samozrejme, Peter ihneď vyskočil z postele a začal žiť tak, ako si to prial. Začal žiť plný život, bohatý na dobré zážitky, šťastné udalosti a triumfy, a to všetko začalo vtedy, keď prestal obetovať prítomnosť myšlienkam na budúcnosť a začal žiť v prítomnej chvíli.

Príbeh o Petrovi a zázračnej niti je len príbehom, rozprávkou. My, ktorí žijeme tu v skutočnom svete, nikdy nedostaneme druhú šancu, aby sme žili naplno. Dnes máš šancu prebudiť svoj dar života. Urob to, kým nebude neskoro.

– Robin Sharma, príbeh z knihy Mních, ktorý predal svoje Ferrari, str. 154-157 (http://www.vesele-veci.sk/mnich-ktory-predal-svoje-ferrari.html)