Odkedy sa ľudstvo dotklo chodidlom tejto zeme, ubehlo množstvo času. A vo chvíli, keď sa prvý sen a túžba zrodili v ľudskom srdci, bol čas tiež omnoho mladší.
Odvtedy už toľko duší kráčalo po našej planéte, každý so svojimi vlastnými darmi, talentmi, túžbami a snami. Niektoré sa spojili s inými a položili základ tomu, kde sme dnes. Niektoré sa opakujú skrz storočia, a niektoré sú naopak ojedinelé. Niektoré ostali nevyslovené a niektoré už svojimi nositeľmi pomenované nahlas nikdy nebudú. Ale niektoré stále ešte čakajú na svoj priestor žiť. A ich osud leží odovzdane v našom náručí.
Ako malí sme mali sny, ktoré nás inšpirovali a viedli počas detských dní. Niektoré sme si splnili, niektoré sme odložili na neskôr. Niekedy sme už zabudli, kam a čo sme to vlastne odložili. Postupne sme totiž uverili, že sny majú čas. Že najprv sú povinnosti, potom zábava, potom oddych a potom, trebárs, môžu prísť sny. Pragmaticky zmýšľajúci človek si predsa nemôže dovoliť snívať, keď musí pracovať alebo tvrdo podnikať alebo sa aspoň snažiť s celým tým režimom dospelého života proste nejako naložiť. A tak sa stáva, že vo chvíli, kedy konečne môžeme vystrieť krídla a začať realizovať svoje sny, ťažká ruka dospelosti nám padne na rameno, posadí nás za stôl spoločenskej zodpovednosti a položí pred nás krabicu s hrubým stohom papierov, z ktorých kričia naše budúce povinnosti. A tak, pod neutíchajúcim hlukom očakávaní a rozumnosti, vytiahneme postupne šedý šanón s nálepkou NEDÔLEŽITÉ, do ktorej deň za dňom založíme všetko to, čo nám ako malým pripadalo nadpozemsky prioritné. Vyčarovalo iskričky v očiach. Dalo energiu hodiny sa tomu venovať, bez ohľadu na chlad, jedlo či bezpečie. Pretože SEN, a za snom sa predsa musí človek vydať. Ale teraz je to už iné. Teraz sme už veľkí. Sny príliš inšpirujú, nútia nás vidieť, že máme na viac, volajú nás mimo komfort, ponúkajú iskru v duši. Jednoducho rozptyľujú. Pretože nie je na takéto hlúposti čas. Teraz nie je čas na sny.
A tak nám ramená padajú vpred, hlava dolu, brucho von, a duša sa zamyká vo vnútri. Pomaly, ako roky plynú, v priebehu dospelosti sa postupne vytratí hĺbka, vzrušenie a mágia, ktorá kedysi tak definovala naše najhlbšie túžby. A náš život stráca farby. A naše oči jas. A my sa divíme, prečo sú si dni také podobné a prečo už nemáme toľko životnej zvedavosti a entuziazmu ako kedysi, a tí snílkovia raz pochopia, a nie sú tie deti nejaké energické?
Ale pritom všetkom, zabúdame na to podstatné…
- Že život na nás nepočká.
Že čas nie je naša voľba, ale naša výsada. Je to najvzácnejšia komodita, ktorú máme, ale pritom sa chováme, akoby to boli potraviny kúpené v 70 % akcii. Ak sa pokazia, kúpim ďalšie, veď za tú cenu… Avšak pravdou je, že nikto nám nepreplatí jedinú hodinu zle investovaného času späť. Nevezmeme si časový úver a nebudeme ho splácať množstvom nahromadeného majetku. Čas nám nikto nepoistí, nepožičia ani nereklamuje. Mnohí z nás si povedia, že na dôchodku sa budú venovať rodine i koníčkom, cestovaniu, učeniu sa nových vecí, oddychu. Dovtedy to nejako pretrpíme. Ale kde leží dohoda, ktorá nám zaručí, že ten čas tam na nás počká? Že nás tam počkajú naši ľúbení, naše zdravie, život sám? Ujasnime si vlastné priority, pokúsme sa vyvážiť náš čas medzi povinnosti a medzi to, čo nás naozaj napĺňa. Nejde o ten život potom, ležiaci niekde v ďalekej budúcnosti, ale život, ktorý vedieme teraz a tu. Nechovajme sa, akoby sme mali permanentku na život, ale skúsme si uvedomiť, že je to najväčšie štipendium, ktoré sme kedy dostali.
2. Že nedostatok energie = prebytok povinností.
Vypúšťaním malých každodenných radostí, hravosti a našich snov, púšťame zo svojich dní i životodarnú energiu, spokojnosť a drive. Keď je náš každý deň zložený z 23 musím a 1 chcem, a aj to chcem je zredukované na nutné minimum, nedivme sa, že v zrkadle vidíme tvár strhanú a bez života. Ľudská duša žiari, keď tvorí a to v akejkoľvek podobe. Ak nemá správnu výživu, ak nie je zásobovaná duševnými vitamínmi, chorľavie. Civilizačné epidémie depresie, úzkosti, vyhorenia nie sú náhodnou okoloidúcou módnou vlnou. Sú to dôsledky našej psychickej životosprávy (aj keď sú samozrejme úzko prepojené s fyzickým svetom stravy a pohybu). Neodsúvajme svoje potreby a sny nabok, len aby sme pomáhali tvoriť sen niekomu inému. Vráťme sa k tomu, čo nás napĺňa a inšpiruje, núti rásť, dajme konkrétne dátumy svojim snom a urobme z nich ciele. Čas si veje svojim tempom, ale akonáhle vieme, kam chceme ísť, vieme využiť jeho silu a zaprieť ho do plachiet na našej životnej plavbe.
3. Že si pomôž sám, aj Život Ti pomôže.
My. Naše rozhodnutia. Naša odvaha. Naša vytrvalosť. Naša túžba. Naše volanie o pomoc. Naša hodnota, ktorú vidíme a chceme vidieť v samých sebe definuje našu prítomnosť, ktorá sa jemne, ale kontinuálne vlieva do našej budúcnosti. Pokiaľ sami nechytíme opraty svojich dní do rúk, pôjdu si krížom krážom životom, ako sa im zachce, bezcieľne a bez smeru, vracajúc sa, točiac v kruhu, nasledujúc cykly, ktoré s nami nemusia byť ani v najmenšom v súlade. Okolnosti života sú niečo, čo nedokážeme ovplyvniť, ale to, ako sa k nim postavíme a ako ich do svojho príbehu zapasujeme, je len náš výber. A život veľmi rád podporí tých, ktorí kráčajú s túžbou v srdci.
4. Každý z nás je komplexne jedinečný.
Z biologického hľadiska, z duševného i emočného. Každý z nás je vlastnou nádhernou mozaikou, do ktorej zakladá ďalšie kúsočky vlastného príbehu a tak tvorí obraz dovtedy nevídaný. Ten obraz je však súčasťou iného obrazu, mozaiky v mozaike, v kolektívnej expozícii, ktorá definuje naše ľudstvo a naše dejiny, prítomnú chvíľu i paralelnú budúcnosť, ktorá ešte neprišla, a ktorá čaká na svoju podobu, ktorá je tvorená vďaka každému jednému príbehu tu.
Pretože každý z nás má iný sen a iný dar. Nemusíme všetci vytvoriť nadnárodný koncern, ani začať revolúciu, ani vystúpiť na Mesiac. Absolútne stačí, keď budeme v živote robiť to, pri čom sa nám na perách usadí úsmev už v momente, keď sa ráno prebudíme. Keď nám vnútro pohladí pocit zmyslu a pokoja, keď si budeme večer líhať do postele. S vedomím, že toto je život, aký sa mi páči žiť. Že robím maximum pre seba a aj preto vládzem a chcem robiť maximum pre ostatných. Lebo je to win win. Že zmením to, čo zmeniť viem, a príjmem, čo ovplyvniť neviem. S myšlienkou na tých, pre ktorých stojí za to, budovať svoj život v jeho plnom potenciáli. S našim menom, hneď na začiatku. A s menami tých, ktorých milujeme, dookola toho nášho.
