Toto je pravda o partnerstve, ktorú často nechceme vidieť

Často za mnou chodia ženy, ktoré sú nezadané a hovoria, že veľmi túžia po partnerovi.

Pýtam sa ich – prečo vlastne chceš partnera?

Odpovede sú podobné – chcem s niekým zdieľať život, prežívať romantiku, chcem niekoho, koho budem milovať a kto bude milovať mňa…

Toto je ten veľký “oklam” lásky, ktorý na nás existencia pripravila! Nie náhodou sa všetky rozprávky a romantické filmy končia svadbou – ak by totiž zobrazovali to, ako vzťahy v skutočnosti pokračujú, nikto by sa nechcel vydávať ani ženiť.
Pretože vzťah nedostávame do života preto, aby sme stále zažívali súlad, harmóniu a romantiku. To je práve tá udička, na ktorú nás vesmír ulapí – že už tento, že už táto, bude konečne tou osobou, ktorá nám splní všetky priania! Všetky naše skryté či zjavné túžby! Pri ktorej už nebudeme osamotení, smutní, frustrovaní. Že toto je ten zázrak!

A zo začiatku to aj zázračne vyzerá, ale pravda je celkom iná.

Naša duša v skutočnosti až tak netúži po romantike, chce sa posúvať vpred, zahojiť sa, rásť, zaceľovať. A práve na to sú tu vzťahy. Aby sme v nich vyliečili naše zranenia.

Liečenie ale bolí

Často kurevsky bolí! A tak sa po zhltnutí udičky “romantického vzťahu” ocitáme v partnerstve s niekým, kto vedome aj nevedome dráždi naše zranené miesta. Ak by to miesto bolo zdravé, neporušené bolesťou z minulosti, možno by sme to vnímali ako pohladenie, ale takto… Presne o tomto je partnerské zrkadlenie.

Problém je ale v tom, že v našej kultúre sa omnoho viac pozeráme na toho, kto sa dotýka, než na miesto na našej duši, ktorého sa to dotýka. Je to akoby sme vinili lekára, ktorý ošetruje zlomenú ruku z tej bolesti, ktorú zažívame. Partner nás odmieta, ponižuje, uráža, napáda, odchádza… Tak si hovoríme – za bolesť môže on. Hľadáme iného partnera, iného lekára, pri ktorom nás zlomená ruka nebude bolieť…

A všetko sa opakuje, až kým nenazbierame dosť skúseností na to, aby sme obrátili pohľad – a pozreli sa na miesto nášho zranenia. Pochopili, že tú bolesť nespôsobuje lekár, ale naša zlomená ruka. A tie zranenia našej duše sú často také hrozné, že musíme prísť až na pokraj našich síl, k bodu, keď tie nekonečné drámy, hádky, boje a zamŕzania budú neznesiteľnejšie ako pohľad na svoj strach a svoju bolesť.

A vtedy prichádza uvedomenie – a odvaha dovoliť si uvidieť, že toto je to miesto, kde nás to bolí. Že to nie je partnerom, ale našimi nevyliečenými zraneniami z minulosti.

Toto je dar partnerských vzťahov.

A vtedy príde svetlo na konci tunela… To je podstata.

Máte pocit, že vami váš partner manipuluje? Vráťte sa do detstva a pocitu bezmocnosti z toho, že vami manipulovala vaša mama alebo otec. Odmieta vás váš partner? Vráťte sa do pocitu, že tu pre vás ako pre dieťa nikto nie je. Hneváte sa, kričíte, zúrite? Pozrite sa, preč o zúri dieťa vo vašom vnútri.

Dovoľte si cítiť bolesť a strach, nekonečné a bezodné emócie nášho detstva, pochované v trinástej komnate. Lebo len vedomý vstup do nej nás môže zo zakliatia oslobodiť.

Toto je pravda o partnerstve, ktorú často nechceme vidieť.

Ktorú si “single” ľudia vôbec nechcú pripustiť. A často ani tí zadaní nie. Ale je potrebné o tom hovoriť a uvedomovať si to. Že do vzťahu sa dostaneme vtedy, keď je naša duša na tento “masaker” pripravená.

Moja odpoveď single ženám často býva jednoduchá

Teš sa z toho, že si sama, pracuj na sebe. Pretože keď príde partnerstvo, nebude to o úľave, ale o celkom novej úrovni strachu, bolesti, liečenia a rastu.

PS: Ak sa chcete pozrieť na to, aké sú tie vaše detské zranenia a dať priestor ich zvedomeniu a prvým krokom liečenia, pridajte sa už tento víkend na seminár Cesta ženy, kde sa okrem iného budeme spájať aj s témou nášho zraneného vnútorného dievčatka. Viac info tu.

Za tento krásny článok a povolenie uverejniť ho, ďakujem Kataríne Rune, zakladateľke Open Mind centra a lektorke skvelých ženských kurzov.