Čo mi to prináša?

Náš život si vytvárame sami. Naše pocity sú len a len naše, nie niekoho iného. Každý máme svoje ubolené miesta na duši, ktoré zabolia, keď sa ich niekto iný dotkne. Keď niekto povie niečo, čo my práve nie sme ochotní počuť, čo by sme najradšej ani nikdy nepočuli…

Pocity smútku, hnevu, slzy za tým, čím by sme chceli byť, ale myslíme si, že nikdy nebudeme, trápenie sa pre veci, ktoré sa zmeniť nedajú a veľakrát by ich ani nebolo treba meniť, pocity nedocenenia, žiaľ, sebaľútosť, odpor voči terajšej situácii. Všetko si to vytvárame my sami, pretože je to ľahšie, než prijať, že to jednoducho takto smie byť. Je to ľahšie, ako si dovoliť byť chápajúcou ľudskou bytosťou, ktorá je zodpovedná za svoj život. Robíme to často preto, že nám to niečo dáva…

Prečo nám teda vyhovuje byť smutní, nahnevaní, sklamaní, utrápení…keď je toľko iných krásnych pocitov? Nikto by predsa neuprednostnil sebaľútosť pred radosťou, smútok pred šťastím, trápenie pred spokojnosťou. Volíme si to preto, lebo nám to dáva niečo, čo chceme získať. Dáva nám to možnosť hnevať sa na celý svet, byť obeťou, dostať pochvalu a uznanie od druhých, získať pozornosť a trošku viac lásky.

Prišli sme sem na to, aby sme súperili o niekoho lásku? Aby sme sa stále snažili byť v niekoho očiach najlepší? Aby sme bojovali s okolím? Aby sme si vynucovali pozornosť a pochvalu?

Nie, neprišli sme. My sme úžasní presne takí, akí sme. Situácie, ktoré sa nám dejú, sú presne také, aké majú byť. Nepotrebujeme byť lepší ako iní, stačí sa tešiť z nášho vlastného rastu každým dňom. Všetci sme naplnení láskou, všetci ju máme v sebe, niektorí možno hlbšie ukrytú, ale všetci ju máme vo svojom srdci.

Prajem nám, aby sme sa naučili prijímať životné lekcie s úsmevom, aby sme sa naučili milovať seba a ostatných úprimne odhliadnuc od toho, ako vyzerajú navonok, aby sme si dovolili prijať aj tie časti seba, ktoré sme dlhé roky neprijímali, aby sme si dovolili byť sami sebou a aby sme sa otvorili svojmu životu a dôverovali mu.