Sedím v nákupnom centre a pozorujem, ako sa malé dievča hrá.
Tancuje okolo stola. Hľadá si zábavu. Niečo, čo by ju tešilo. Hrá sa s maminými prstami, poskakuje a občas si zo stoličky a stola spraví preliezku. Snaží sa zabaviť, kým jej rodičia preberajú nejakú dôležitú vec s bankérkou. Tvária sa vážne. Pani bankérka sústredene bez emócií hľadí do počítača.
Otec – zameraný na výsledky – si dcéru v tejto chvíli nevšíma. Mama občas na ňu skríkne, aby vydržala, bola ticho alebo vysloví nejaké iné obmedzenie.
Celú scénu pozorujem, akoby zhora – nezaujate a s nadhľadom – až mi je to smiešne…
Ako môžeme v takomto svete, kde veríme, že všetky tie vymyslené hry dospelých sú také vážne a dôležité, očakávať, že malé dievča plné radosti a túžby spoznať svet, bude ticho sedieť pri troch nudných dospelákoch, ktorí sa už hodnú chvíľu ani nepohli?
Neverím na ADHD a vymyslené diagnózy inak úplne zdravých aktívnych detí. Úprimne, to, že nevieme zaujať pozornosť detí, nie je ich chyba, ale náš problém (problém je len situácia, ktorú treba riešiť). Verím, že tieto deti prišli, do nášho nudného sveta, s ktorým sme sa uspokojili, aby nám opäť pripomenuli, ako sa tešiť z jednoduchých vecí, ako si užívať život a nebrať sa až tak vážne.
Ja viem, teraz v tejto chvíli vyzerajú všetky tie dôležité ale nezaujímavé veci také… dôležité a vážne. A možno aj sú pre vás dôležité. Neberte ich však až tak vážne, aby ste zabudli užívať si život. O 100 rokov na tom, čo teraz riešite, už zrejme aj tak nebude záležať. 🙂
Podeľte sa s nami o svoje myšlienky na túto tému v komentároch.