Dávanie a prijímanie sú neoddeliteľné strany jednej mince. Dve časti jedného procesu. Jedna bez druhej nemôžu existovať. Ak má stôl ľavý okraj, musí mať aj pravý. Ak má papier vrchnú stranu, musí mať aj spodnú. Rovnako je to aj s dávaním a prijímaním. Aby prebehlo dávanie, musí nevyhnutne prebehnúť aj prijímanie. A aby prebehlo prijímanie, musí človek na druhej strane chcieť to, čo mu dávate. A tu prichádza na rad dôležitá otázka:
Dávate partnerovi (partnerke) skutočne to, čo chce?
Predstavte si, že máte narodeniny a všetkým hosťom ste povedali, aby vám priniesli biele rámy na fotografie. Otvoríte prvý darček a tam je čierny rám. Možno nad ním mávnete rukou, darček prijmete a tvárite sa spokojne. Druhý darček – červený rám.
„Dva rámy inej farby, to sa ešte dá prežiť.“
Tretí darček – modrý rám… potom šedý, zelený, prázdna škatuľa… všetko možné, len nie biely rám.
Ako by ste sa cítili?
Bohužiaľ, takto nejako môže vyzerať dávanie a prijímanie aj vo vzťahu. Môže sa to vliecť roky bez toho, aby váš partner (vaša partnerka) alebo vy ste zistili, že celý čas dávate nesprávny darček.
Recept na dávanie a prijímanie je pritom veľmi jednoduchý. Prestaňte si vytvárať domnienky ako…
- Čo si myslím, že by ona chcela.
- Čo si ona myslí, že by som ja chcel.
Možno si to bude vyžadovať len jeden úprimný a dlhý rozhovor. Rozhovor, pri ktorom sa naučíte o svojom partnerovi (svojej partnerke) viac ako za celý predchádzajúci rok. A možno sa pri tom nakoniec aj poriadne zasmejete. Tak ako my…
Keď dary nie sú prijaté
Od začiatku nášho vzťahu s Paťkou som ju chválil za to, aká je šikovná, múdra, hovoril som jej, aké vlastnosti sa mi na nej páčia… Ona mi zas často hovorila, ako sa jej páčim a ako dobre v niečom vyzerám…
Po roku a pol sme sa jedného dňa pozastavili nad tým, ako si obaja vzájomne vyčítame:
„Ty ma nikdy nechváliš, akoby ti na mne vôbec nezáležalo!“
Celý rok a pol sme žili v domnienkach: „Čo si myslím, že ten druhý chce.“
V skutočnosti neprichádzalo k dávaniu a prijímaniu komplimentov, pretože „dary“ neboli chcené. To ja som bol ten, kto chcel počuť, že som šikovný a múdry, pretože to bolo pre mňa dôležité. Ona chcela byť uistená, že je krásna a že jej to dnes pristane. A tak sme si dávali to, čo sme považovali za dôležité – to, čo by sme sami chceli počuť, ale nie to, čo by chcel počuť ten druhý.
Verím, že ten rozhovor značnou mierou prispel k nášmu vzťahu, a ktovie, možno ho na nejakej úrovni aj zachránil.
Prestaňte si robiť domnienky, čo asi váš partner (vaša partnerka) chce. Porozprávajte sa o tom otvorene. Možno budete obaja prekvapení.
P.S. Ak bola myšlienka v tomto článku pre vás hodnotná, zdieľajte ho ďalej, aby ste pripomenuli aj ďalším, aké dôležité je dávať nie to, čo chceme dostať my, ale to, čo chce dostať náš partner (partnerka).
Ak človek neustále dáva ľuďom hlavne to, čo od neho
očakávajú (chcú), a kvôli tomu sa obmedzuje v dávaní toho, čo je jeho
vlastnou potrebou v dávaní, prestáva byť autentický. Nežije život
vyjadrujúci jeho vlastné potreby, ale život odpovedajúci na potreby druhých, čo
môže navonok vyzerať veľmi chvályhodne, no k šťastiu to nevedie.
Preto je veľmi dôležité vnímavo si do partnerstva vybrať
osobu, s ktorou si vo vzťahu v potrebách navzájom korešpondujú, dopĺňajú
sa a nemusia sa v nich premáhať či pretvarovať. To sa nemusí podariť
na prvý pokus o partnerstvo, možno ani na desiaty… Ale je veľmi dôležité
nebáť sa opustiť neperspektívny vzťah len kvôli obave o to, aby nejaký
partnerský vzťah vôbec bol.
Životné šťastie by malo byť métou/poslaním pre každého, kým
partnerstvo pre každého naozaj nie je a jeho existencia v živote (jednotlivca)
nie je nevyhnutnou podmienkou dosahovania šťastia.
Preto ak človek nenachádza takú osobu do partnerstva, pri
ktorej by sa musel v dávaní a prijímaní štylizovať do roly niekoho,
kým v skutočnosti nie je, je na mieste položiť si otázku:
Záleží mi viac na partnerstve – alebo na osobnom šťastí,
napĺňaní svojho životného poslania a slobodnom sebavyjadrení?
A podľa toho robiť rozhodnutia…