Tento rozhovor s Jankou Kováčovou nás dojal k slzám. Toľko úprimnosti, lásky, pravdy a hĺbky. Zároveň aj veľa inšpirácie pre nás všetkých. Myslím, že sa nezastavíte, kým ho celý neprečítate.
1. Aký je tvoj príbeh s koronou?
Môj príbeh s ko….u je veľmi zvláštny, miestami až málo uveriteľný, keď sa na to človek pozerá zvonku. Pokúsim sa ho opísať čo najstručnejšie. Je to pre mňa výzva, lebo milujem dlhé písanie a uvedomovanie si všetkých tým milión malých súvislostí, ktoré do seba zapadajú.
Mala som s ko…u vždy zvláštny vzťah. Rešpektovala som, že tu je a pozerala som sa na ňu s pokorou. Dúfala som, že stretnutie s ňou nebudem nikdy potrebovať. Počas ko….ch opatrení a pobytu doma som si to celé užívala. Zrazu som mala čas na všetko, čo som doteraz nestíhala. Začala som si viac vážiť a hýčkať svoje telo. Uvedomovala som si, že som ho zanedbávala. Ráno som začínala zelenými potravinami. Pomaličky som si pri mantrách precvičovala celé telo a zakončila som to piatimi tibeťanmi. Užívala som si každý pohyb. Moje telo začalo odmietať mäso a mlieko, tak som tomu prispôsobila svoju stravu. Tešila som sa z nových jedál a nových chutí. Cez deň som veľa oddychovala, čítala, tvorila. Učila som sa nové veci, nové zručnosti. Vyrábala som šperky z minerálov a polodrahokamov, fotila som ich, dávala na internet. A hojnosť prúdila. Po prvýkrát vo svojom živote som mala pocit, že všetko je v poriadku. Že žijem v prúde hojnosti, tvorivosti a lásky a že je a aj bude o mňa dokonale postarané.
Kým som bola vo svojej bubline, mala som sa výborne. Občas, keď som išla s mužom pracovne do mesta, cítila som, že energeticky veľmi klesám. Nasávala som všetko zlé, čo viselo vo vzduchu. Snažila som sa pred tým chrániť, ale nedarilo sa mi. Strachy z kolektívneho vedomia sa mi zachytávali v tele. Občas mi napadlo, že by som nemala vôbec nikam chodiť a chytala ma panika. Čo ak ochoriem? A čo ak si s tým moje telo neporadí? Čo ak to neudýcham? Mala som pár astmatických záchvatov, pri ktorých som sa v minulosti dusila a tieto spomienky ma strašili vždy, keď som niekde počula alebo čítala, že astmatici sú viac ohrozená skupina pri tejto chorobe. Pri stretnutí s inými ľuďmi som veľmi citlivo vnímala ich strachy a zúfalstvá. Mnohí boli na dne. Prišli o svojich milovaných. Ich svet sa rozpadal. Nemali z čoho žiť. Boli zúfalí. Dostávalo sa mi to pod kožu. Kto som ja, aby som sa mala takto dobre? Ako som si zaslúžila žiť v inom svete ako oni? Ako môžem byť šťastná a vyrovnaná, keď sa vôkol deje niečo takéto? Ako si vôbec môžem užívať, kým iní trpia? Nie je to voči nim nespravodlivé? Akým právom sa ja mám tak dobre? Zaslúžim si to vôbec?
Do toho sa v tom vonkajšom svete stalo niečo, čo ma prinútilo vyjsť zo svojej bubliny. Moja maminka chradla a chorľavela a odmietala to riešiť. Tak veľmi sa bála ko…y, že nechcela ísť k lekárovi. Vedela som, že keď tam pôjdem, mám šancu ju presvedčiť a zachrániť. Po prvýkrát som si dala spraviť test, aby som mala dušu na mieste, že ju nebudem ničím ohrozovať. Maminku zobrali hneď na druhý deň do nemocnice. Prišli sme v hodine dvanástej. Dali ju dokopy a čo viac, pobyt v nemocnici jej veľmi prospel. Po dlhých mesiacoch, kedy bola zatvorená sama doma, sa tešila spoločnosti iných ľudí. A užívala si to.
Po týždni, keď ju mali pustiť, poprosila som muža, aby sme za ňou opäť išli. Dohodli sme sa s priateľmi, že prídeme o deň skôr a prespíme u nich. Už počas cesty som mala zmiešané pocity. Všetko sa to vo mne opäť bilo. Opäť som začala nasávať všetko nešťastie zvonku. A čo bolo horšie, usídlil sa vo mne strach. Že som v nepriateľskom svete plnom nástrah. Že sa už chorobe nevyhnem. Že to neudýcham a umriem. Bol taký silný, až ma chytala panika. U priateľov sme si večer otvorili fľašku vínka a debatovali sme. Dlho sme spolu neboli, mali sme si čo rozprávať. A veru, nevodilo sa im dobre. Cítila som, že bojujú s problémami, ktoré nevedia vyriešiť. A opäť sa ozvali tie vlastné výčitky. Vidíš, toto je život. Toto sú naozajstné problémy. Nie to tvoje lietanie v šťastnej pohodlnej bubline. To si len myslíš, aká si spokojná. Nie si. Keby si bola, nebála by si sa teraz, že ochorieš, že sa všetko zmení. Strach ma opantával, až sa mi zahmlievalo pred očami. Zrazu som v tom mala jasno. Podala som mu ruku a povedala som v duchu:
„Prijímam Ťa. Viem, že si tu. Nechcem s Tebou bojovať. Ak mám žiť v takomto strachu, tak radšej nežiť vôbec. Radšej skúsiť, či máš pravdu. Moje telo je vo forme. Ja mu verím. Verím, že to zvládne. Radšej prijmem chorobu, ako tento ustavičný strach o život.“
A presne v tej chvíli sa to stalo. Vedela som to a cítila úplne jasne. Ko…a prišla.
Keď mi kamarátka o dva dni volala, už som vedela, čo mi chce povedať. Obaja boli pozitívni. Ja som vtedy podľa antigénových testov bola ešte negatívna. Vedela som však svoje. O ďalšie 2 dni prišli prvé príznaky.
Dlho som sa fyzicky veľmi trápila. Nemohla som dobre dýchať, spať, trápil ma dusivý kašeľ a neustále sa vracajúce teploty a bolesti hlavy.
Nevládala som nič robiť. Ledva som vstala z postele. Aby som si niečím zamestnala myseľ, počúvala som podcasty so sebarozvojovou a ezoterickou tematikou. Vždy som po nich premýšľala, čo mi to chce povedať, ako to aplikovať na bežný život. Odhalila som si veľa programov a presvedčení, ktoré ma brzdia v živote. Najväčším uvedomením pre mňa bolo, že ja, len ja a nikto iný nie je tvorcom môjho života. Ja si ho tvorím, ja rozhodujem, čo a koho si do neho vpustím. Zrazu som videla, že svet, ktorý som si predtým vytvorila, stál na vratkých základoch. Bola to len ezo bublina, v ktorej som sa držala, kým som vládala. Neverila som, že si naozaj zaslúžim žiť vo svete, aký som si vysnívala, aký sa mi dial. Stále som mala potrebu prispôsobiť sa okolitému svetu a spolutrpieť s ním. Vedome som si chorobu pritiahla do života. A tak isto vedome som ju prijala. Teda ju môžem aj vedome pustiť. Viem, že mám právo na svoj svet bez ohľadu na to, aké súbežné svety s ním existujú. Že mám a môžem chrániť svoju energetickú úroveň. A že tým, že som sa takto rozhodla žiť, môžem ukázať cestu aj iným. Nie ľútosťou, nie samaritánskou pomocou. Iba svojim čistým žitím. Najpravdivejším, aké si dokážem vytvoriť.
2. Čo myslíš, že ti pomohlo na fyzickej úrovni?
Tým, že viem, kedy som ko…u pozvala do svojho života, mala som čas sa na ňu pripraviť. Odcestovala som domov. Navarila som si viacero zeleninových jedál, ktoré sa dali ľahko zohriať. Doporučujem hlavne dlho varený zeleninový (ale pre mäsožravcov aj mäskový) vývar. Objednala som si veľký nákup plný ovocia a zeleniny. Vypratala som si spálňu tak, aby v nej prúdilo čo najviac energie. Kým som mohla, pomaličky som si precvičovala všetky svaly na tele. Objednala som si vitamíny a doplnky, ktoré mi dochádzali. Dávala som si vysoké dávky lypozomálneho C vitamínu, veľa Dčka, Bčko, zinok, selén. Dopĺňala som probiotiká vo forme fermentovanej zeleniny, kombuchy a aj v tobolkovej forme. Cítila som, že mi pomáhajú aj jačmeň a chlorella. Očistila a nabila som si svoje milované minerály: krištáľ, larimar, ametrín, ametyst, chryzokol, jantár, malachit, rubín a iné. Takmer po celý čas som mala na sebe prívesok a náramok z larimaru, lebo som to tak cítila. Larimar je úžasný atlantský kameň, ktorý okrem iného veľmi podporuje samoliečiteľské schopnosti nášho tela.
Kamarátka mi volala o dva dni, že sú obaja pozitívni. Ja som vtedy podľa antigénových testov bola ešte negatívna. O ďalšie 2 dni, pri prvých príznakoch som si nasadila Ivermektín. Počas ďalších 3 týždňov som vystriedala 4 antibiotiká a množstvo podporných prípravkov. Môj žalúdok bol ako na vode a máločo som dokázala zjesť. Moje telo si pýtalo jablká, hrušky, pomaranče a mandarínky. Dala som mu všetko, čo si zažiadalo. Samé automaticky vylúčilo kávu, ktorú som predtým pila dvakrát denne. Cítila som, že mi pomáha aj nahrievanie na horskom slnku. Robievala som si ho vždy večer, keď mi bolo najhoršie. Po ňom som si hrudník natrela bravčovou masťou zmiešanou s esenciálnymi olejmi (mäta, eukalyptus, oregano, očistné zmesi, zmesi na dýchanie, kadidlo), prekryla igelitovým sáčkom a zabalila do čistej bavlnenej utierky. Olejčeky som si difuzovala intuitívne aj počas celého dňa. Často som siahala po svojich milovaných mineráloch. Najradšej som v dlani stískala krištáľ. Občas, keď ma veľmi bolela hlava, som si ho držala na čele. Keď ma trápil úporný kašeľ, siahala som po malachite a posilňovala som ho ešte krištáľom. A na bolesti žalúdka mi výborne pomáhal jantár. Ostatné minerály som mala rozložené okolo seba a na poličke pri posteli, aby mohli pôsobiť.
3. Čo máš pocit, že ti pomohlo na psychickej úrovni?
Na psychickej úrovni mi veľmi pomohlo počúvanie podcastov na rôzne sebarozvojové a ezoterické témy. A keď mi bolo veľmi zle a nevládala som ani premýšľať, pozerala som zábavné seriály, pri ktorých som aspoň na chvíľu mohla vypnúť. Inokedy by mi to prišlo ako zbytočne vyhodený čas, ale v tej dobe mi to naozaj pomohlo. Vtedy som chcela jednoducho iba prežiť daný deň a nič iné neriešiť. Krátko po prekonaní ko…y, keď mi po nej zostal zápal pľúc, som absolvovala na diaľku úžasnú MEERA terapiu u Radany Joy. Pomohla mi očistiť si telo a usporiadať myšlienky. Spojila veľa mojich vnemov do dielov skladačky, ktoré mi predtým chýbali.
4. Čo ti korona dala?
Ko…a mi dala tak veľa darov vo forme uvedomení, že by som z toho dokázala napísať knihu. Vypichnem len pár.
- Svet, ktorý som si predtým vytvorila, stál na vratkých základoch. Bola to len ezo bublina, v ktorej som sa držala, kým som vládala. Neverila som, že si zaslúžim žiť vo svete, aký som si vysnívala a aký sa mi dial. Stále som mala potrebu prispôsobiť sa okolitému svetu a spolutrpieť s ním. Vedome som si chorobu pritiahla do života. A tak isto vedome som ju aj prijala a prepustila. Lebo už viem, že môžem. Viem, že mám právo na svoj svet bez ohľadu na to, akú súbežné svety s nim existujú. Že mám a môžem chrániť svoju energetickú úroveň. A že tým, že som sa takto rozhodla žiť, môžem ukázať cestu aj iným. Nie ľútosťou, nie samaritánskou pomocou. Iba svojim čistým žitím. Najpravdivejším, aké si dokážem vytvoriť.
- Ko…a mi ukázala, že som podľahla sebaklamu, keď som si myslela, ako milujem svoje telo. Spravila som kus práce, ale stále sa mám čo učiť a na čom pracovať. Keď som nevládala dýchať, hladkala som svoje pľúca a prosila som ich, aby mi pomohli. Aby spravili všetko, čo môžu. A uvedomila som si ten paradox. Že ja chcem od svojho tela, aby fungovalo na 100 percent. A čo ja? Dávam mu 100 percent lásky, pozornosti? Robím vždy iba to, čo je preň najlepšie? Zďaleka nie. Robím preň to, čo si myslím, že mu prospieva a čo som schopná a hlavne ochotná obetovať preň. Nechodím pravidelne do prírody, lebo som lenivá. Necvičím poriadne, lebo sa vyhováram, že moje telo potrebuje cvičiť pomaly. Nie, to mne sa nechce. Stále jem pečivo a sladkosti, lebo si nahováram, že mu nemôžem všetko dobré obmedziť. Ale môžem. To svojim chutiam a pôžitkom neviem odoprieť, čo milujem. A ak by mi tak veľmi záležalo na mojom tele, nemala by som už ani astmu ani alergie. Dala by som si ich riešenie na prvé miesto. Neuspokojila by som sa s tým, že som prešla pár terapiami a nič sa nezmenilo. Ko…a mi ukázala moju plytkosť. Zrazila ma na kolená a odkryla ma až na dreň. Všetko krásne, čo som si o sebe namýšľala, nebola pravda. V podstate som to v kútiku duše vedela. Len som si to kvôli svojej duchovnej pýche nechcela priznať.
- Ko…a mi ukázala aj hĺbku a silu ľudskej empatie a spolupatričnosti. Bývame v malej dedinke. Nie je tam lekáreň, doktor, takmer žiadna občianska vybavenosť. Počas choroby mi moja obvodná a aj pľúcna lekárka niekoľkokrát zmenili lieky, odporučili nové doplnky k liekom. Boli sme bez auta a v karanténe. Nemali sme ich ísť ako vybrať. S veľkou prosbou som sa vždy obrátila na mojich susedov z ulice. Napísala som im do whatsappovej skupiny, či by mi niekto vedel pomôcť. A bola som prekvapená ich obrovskou ochotou. Písali mi správy, pýtali sa ako sa mi darí, či nepotrebujeme niečo z lekárne, z potravín, čokoľvek. Prišlo mi až trápne, že sa tak málo stýkam s touto skvelou komunitou. Som veľmi akčná žena. Keď nie som v práci, stále niečo vyrábam, chodím na rôzne akcie, semináre, zoznamujem sa so skvelými ľuďmi. A tých, čo mám hneď pod nosom, si veľmi nevšímam. Stále sa naháňam za niečím a nenájdem si čas len tak vyjsť len tak pred dom a podebatovať so svojimi susedmi. Občas sa aj stretneme a porozprávame sa a sľúbime si, že „niekedy“ zájdeme spolu na pivko či večeru. Ale naozaj sa to stalo len párkrát. Keď som sa nad tým zamyslela, prečo je to tak, prišla som na to, že som pokrytec. Že ich obyčajné životy neboli pre mňa dosť zaujímavé. Že som sa cítila iná. Ale nie, nie som iná. Iba som sa cítila byť niečo viac. Hanbím sa sama za seba. Za to, ako som rozdeľovala ľudí na zaujímavých a nezaujímavých. A ani som sa nesnažila zistiť, či by pre mňa mohli byť zaujímaví. Mala som svoju kastu priateľov, ktorým som bola ochotná venovať svoj čas a svoju energiu a ostatných som si veľmi nevšímala. A práve tí nepovšimnutí pre mňa robili teraz tak veľa. Keď vyzdraviem, teším sa na tie jednoduché tiché vzácne chvíle. Debatovať so susedmi cez brány. Stretnúť sa s nimi na prechádzke. Sadnúť si s nimi na záhradke na kávu. A tešiť sa zo života. Z toho obyčajného, ktorý sa mi doteraz zdal taký nezaujímavý.
- Ďalším, pre mňa veľmi podstatným darom, ktorí mi ko…a priniesla, je odpustenie samej sebe. Vždy som si vyčítala, že som svoju úlohu matky nezvládla tak, ako by som chcela. Keď boli moje tri víly malé, nemala som toľko času, energie ani trpezlivosti, koľko by som si priala. Veľa som pracovala, bojovala som s neustálym nedostatkom peňazí, bola som stále vyčerpaná a nervózna. Snažila som sa byť najlepšou matkou, akou som dokázala. Ale často to skončilo krikom na deti a zúfalým búchaním pästí do vankúša. Bola som chronicky nevyspatá a nedávala som sebe a svojim potrebám vôbec žiadnu pozornosť. Keby som vtedy vedela to, čo teraz, bolo by všetko inak. Ale čas už nevrátim. Často som si vyčítala množstvo svojich rodičovských zlyhaní a nevedela som si odpustiť. Teraz, počas mojej ko…y, po týždni ochorel aj môj drahý, ktorý sa o mňa obetavo staral. Na jeho miesto nastúpili dvojičky Vikinka a Nellynka. Chystali mi jedlo, nosili čajík a ovocie, starali sa o domácnosť. Keď som im vždy poďakovala, iba sa usmiali a odpovedali „s láskou“. A v ich očiach bolo toľko dobroty a nehy, až ma často zaliali slzy. A tak prišlo uvedomenie, že možno som nebola tou najlepšou matkou na svete. Možno som tomuto svetu nedala deti, ktoré ho zmenia svojou inteligenciou, svojimi prevratnými vynálezmi či myšlienkami. Ale môžu ho zmeniť láskou a dobrotou, ktoré majú zapísané vo svojich srdciach. A to je viac, než by som si kedysi trúfala želať. Ak by som umrela kedykoľvek, aj hneď teraz, viem, že som tu nebola úplne nadarmo.
5. Je niečo, čo by si urobila inak?
V podstate som sa z ko…y dostala v rámci svojich možností celkom dobre. Zostal mi po nej zápal pľúc, ale každým dňom mi je oveľa lepšie. Veľa vecí by som nezmenila. Možno iba to, že by som menej trpela a zavolala si záchranku vždy, keď som mala problémy s dýchaním. Bála som sa nemocnice a hlavne pľúcnej ventilácie. Teraz už viem, že pulzným oximetrom si viem presne zmerať, koľko percent krviniek mi do pľúc prenáša kyslík (veľmi laicky povedané). A že keď je to pod 90 %, treba si volať záchrannú službu. Nie vždy musí človek skončiť v nemocnici. Niekedy stačí iba kyslík a prvá pomoc vo forme injekcie a organizmu sa hneď uľaví. Ja som si rýchlu pomoc volala dvakrát. Raz ma ošetrili doma. Druhýkrát ma síce zaviezli do nemocnice na vyšetrenia, ale po kyslíku, injekcii, ekg a röntgene pľúc ma odviezli domov. V oboch prípadoch mi to však veľmi pomohlo. Takže netreba zbytočne trpieť a hrať sa na hrdinu. Často práve preto, lebo sa ľudia zdráhajú zavolať si pomoc, končia vo vážnych stavoch na pľúcnej ventilácii.
6. Čo by si chcela odkázať ľuďom?
Aby verili v múdrosť a schopnosti svojho tela. Sú veci a deje, ktoré nevieme úplne ovplyvniť. Mám pocit, že ko…a nám prišla ukázať to, v čom máme rezervy. Doteraz sme mali v spoločnosti kult krásneho tela. Ľudia sa zameriavali viac na to, ako telo vyzerá než na to, aby bolo zdravé a silné. A ko…a napadá práve naše najslabšie miesta. U mňa sú to pľúca. U môjho drahého boli najhoršie bolesti hlavy, keďže niekoľko rokov trpí tinitusom. Ko…a akoby prišla so zdvihnutým prstom, ukazujúc na to, čo treba riešiť na tele. Takže nečakajme, kým nás prekvapí. Predbehnime ju a snažme sa dať si telo do čo najlepšieho stavu. A čo sa týka psychiky, mne sa osvedčilo nebojovať s ňou. Prijať ju a uznať, že je tu pre niečo. V stave veľkých bolestí len dýchať. A hovoriť si, že je to len obdobie. Že to prejde. Že život nám nenadelí viac, než sme schopní zvládnuť.
7. Za čo cítiš vďaku v tejto situácii, ktorou si si prešla?
Za všetky uvedomenia, ktoré ku mne prišli a za svoje úžasné telo, ktoré to zvládlo. Za skvelých ľudí v mojom živote. Za to, že si môžeme tvoriť tento svet a obohacovať sa navzájom, aj napríklad takýmto zdieľaním obyčajných ľudských príbehov. Ak máte chuť prečítať si ešte viac, rada Vás privítam na mojom blogu:
https://sperkyjankarybka.webnode.sk/blog/
8. Čokoľvek, čo by si chcela dodať
Prajem každému, aby nebolo potrebné, aby ho ko…a navštívila. A ak sa tak už stane, aby z toho vyšiel silnejší a múdrejší.
