Ak aj Vy patríte k ľuďom, ktorí nevlastnia monopol na sebaistotu, neotrasiteľné sebavedomie a rozhodnosť, ak neprítomnosť strachu a láska k adrenalínu je Vám vzdialená ako Gruzínsko k Apalačským vrchom, ste tu správne.
Silní verzus slabí
Rozpoviem vám kúsok z môjho príbehu, ktorý vám možno nebude až tak cudzí. Už ako malá som obdivne sledovala odvážnych a silných ľudí, okolo mňa i vo svete filmov a rozprávok. Mladé oči otvorené dokorán, srdce trepotalo krídlami a chcela som byť presne takou odvážnou ako všetci tí hrdinovia tam. Realita bola však jednoznačná a bez kompromisu mi ukazovala, aký obrovský rozdiel bol medzi nimi a mnou. Môj skutočný svet tvorili obavy, strach a bezodná neistota, odkedy si pamätám. To predsa nie sú črty odvážneho človeka…
A tak som sa zmierila so skutočnosťou, že moja rola je byť tichým pozorovateľom a záložným hráčom. Že odvaha je niečo, s čím sa človek narodí. Je veľkolepá, okamžitá, bez strachov a pochybností. A my ostatní o nej môžeme aspoň snívať. A roky plynuli. Cítila som to veľké prázdno vo vnútri zakaždým, keď som sa vzdala nejakého sna len preto, lebo vyžadoval odvahu, silu a dravosť. Taká som predsa nebola, a preto som nebola vhodnou osobou na to ani na toto… A vädla som.
Keď príde stádo drakov a vy ste princezná, rytier a kráľ v jednej osobe
Roky plynuli, prázdno ostávalo, a ja som dlho nechápala tomu, že odvaha nie je normovaná šablóna, ale plátno čakajúce na svojho umelca. Že tak ako sa niektorí ľudia prejavujú viac navonok a iní zas vo vnútri, tak i odvaha má svoje viaceré tváre. Toto poznanie prišlo až rokmi, vo chvíľach, keď mi vstúpilo do života niekoľko výziev, pred ktorými už nebolo možné ustúpiť. Heslo bolo jednoduché – „Preži alebo umri“. Svedectvá tých dní nie sú vytesané do skál, nemajú svoje obecenstvo, ale ja dnes viem, koľko odvahy a sily ma každé jedno z nich stálo. Schopnosť vystúpiť opäť na svetlo, vytrvať v zdolávaní temnej hory, hoci všetky chodníky sa zdali neschodné.
Žiarivé dary ležiace v tmavej nedokonalosti
Vďaka týmto obdobiam a objavovaniu svojich záložných zdrojov dnes sa už na to obdobie pozerám inak. Už chápem viac, že sila nemusí spočívať v moci, a odvaha neznamená necítiť strach. Ale že skutočná sila leží v zraniteľnosti a najväčšia odvaha sa začína tam, kde vstupujeme do svojich najhlbších obáv. Že ukázať svoje slabé stránky, dôverovať aj za cenu sklamania, pokračovať v chôdzi, aj keď žiadnu cestu nie je vidieť, priznať si svoje najväčšie zlyhania a najhlbší strach, pripustiť závislosť na svojej nezávislosti – to vyžaduje niekedy toľko odvahy, ako ultra adrenalínový šport.
Tvoja sila je môj strach
Naučila som sa vidieť, že každý z nás má vlastnú podobu pre odvahu. Že ju potrebujeme pomenovávať na základe toho, koľko úsilia stojí nás samých, prekonať sa v danej veci. Pre neho môže byť naplánovanie polročnej expedície príjemným rozptýlením, ale možnosť pozvať von kolegyňu, ktorá sa mu dlho páči, mu roztrasie kolená a pokoj zakaždým, keď ju uvidí. Ona sa môže báť plávania v jazere, ale otvorene dokáže vystúpiť pred ľuďmi a hovoriť o svojej drogovej minulosti a živote v psychiatrických ústavoch, aby pomohla zvýšiť osvetu a prevenciu. Na každého z nás totiž čaká Pandorina skrinka v inom poschodí bytia.
Som kto som a tak je to správne
Určiť si a prijať, čo vyžaduje skutočnú odvahu od nás samých, je dôležitým krokom v našom sebarozvoji. Tak vieme spoznávať naše krehké miesta a byť si ich vedomí. Toto vedomie v spojení so sebaúctou nám dáva silu a vie nás uchrániť od porovnávania sa s inými, či už ide o našich blízkych alebo konkurentov. Tak si zbytočne do života neprinášame frustráciu a sklamanie, že stojíme za menej.
Preto si myslím, že by sa nikto z nás nemal tlačiť do vecí, ktoré pre neho nie sú naozaj dôležité, len kvôli pocitu, že by sme tým dokázali svoju odvahu, nezávislosť alebo hodnotu. Väčšinou nás to len prehodí na výhybku, ktorá vedie preč od našich snov a skutočného potenciálu v nás. Či už ide o plánovanie rodičovstva, cesty okolo sveta, kariéru alebo vzťahy. Ľudia sú pre nás úžasnou inšpiráciou, ale my sami by sme mali byť svojim vlastným meradlom. Porovnávať sa s tým, akí sme boli kedysi, čo všetko sme prekonali a oceniť cestu, ktorú sme za ten čas prešli.
Živly žijúce v nás
Ak vám teda na niečom záleží, ale nie ste žhavým ohňom, ktorý s vášňou skočí šípku do neznámej vody, nie ste ani ako pevná zem, čo vydrží každý nápor a presilu, ale vaša sila je často práve tichá, s jemným oťukávaním terénu, pozorovaním a to v pokoji a pomaly, dovoľte si ten čas. Dva kroky dopredu a jeden späť, podobne ako vie voda vyhĺbiť koryto alebo vzduch rokmi zvetrať skaly. Je vám možno bližšie nerozhodnúť sa hneď, ale dať si čas na predýchanie, až potom vykročiť cez vlastný strach.
Nechápte ma zle. Nemám na mysli zavrhnutie svojich snov len preto, že sa bojíme. Skôr len dopriať si chvíľu azylu, kde môžeme pripustiť svoje obavy, láskavo sa potľapkať po ramene, a povedať si, záleží mi na tom, bojím sa, ale idem. Napokon, staré múdre heslo čo ťa nezabije, to ťa posilní, sa nám aj v takýchto chvíľach s porozumením prihovára.
Remeselníci vlastného života – pracovná ponuka, ktorá sa neodmieta
Život nám na takýchto príkladoch totiž často ukazuje, že viac než jednoúčelovým nástrojom, je odvaha pracovným kufríkom plným náradia. Od ťažkého kladiva, po najmenší kľúč a že každý z nás pri prekonávaní svojich výziev volí inú techniku. Preto určite prídu chvíle, kedy aj pokojný bojovník prejde na vysoké otáčky a rúti sa ako tajfún či tsunami, ak je to potrebné a ak jemné techniky nepomáhajú. A to je v poriadku. Nikto z nás nie je jednofarebný. 🙂
Preto si záverom dovolím tvrdiť, že každý z nás je odvážny. Len iným spôsobom. V iných oblastiach. A v iných obdobiach. A ako to máte Vy? Ako vyzerá Vaša odvaha? Aké sú jej črty?
Dovoľte si prosím objaviť svoju super power 😉
