Už niekoľko rokov je pre mňa téma vďačnosti veľmi silným magnetom úvah a bádaní. Čo to presne znamená? Aké sú predpoklady vďačného človeka a aké to má v živote dôsledky? Ako sa objavuje v príbehoch ľudí, ktorí si ju zvolili za svoju esenciu v živote? Prečo nám prináša do života šťastie a úspech? Čo je jej zázračnou substanciou?
Som vďačný, si vďačný, je vďačný. Sme vďační?
Nedávno som čítala krásnu esej na tému šťastia, ktorá sa – ako inak – dostala ku mne vo veľmi zaujímavom období. A myšlienka vďačnosti, ktorá sa z jej riadkov vynárala, ma pohltila na niekoľko ďalších týždňov. “Šťastní ľudia chcú to, čo dostávajú. Alebo obrátene: Šťastie neznamená dostať to, čo chceme, ale chcieť to, čo dostávame.” Obmena v rovnici, vďaka ktorej sa výpočet na smer cesty mení o 180 stupňov. Hlboké tajomstvo, ktoré ovplyvnilo už nejeden život. Prečo je to tak dôležité? To zhrnul autor tejto eseje, Christopher Kolbe nasledovne:
“Väčšina ľudí žije tak, že voči životu vznáša nárok na splnenie svojich prianí. Hovoria: ‚Keď dostanem to a to, potom budem spokojný a šťastný.‘ Samozrejme, môžeme požadovať od života všetko možné, ale s každou požiadavkou sme stále viac vydaní napospas. Život sa nám stáva stále obmedzenejším, pretože smie byť iba taký, aký si ho prajeme.”
Kráčam, kráčam, kráčam, počkať… Kde som?
Máme plány, máme ciele, a postupne, krok po kroku sa vydávame za nimi. Niekedy spôsobom dva dopredu a jeden späť (niekedy úplne opačne) a niekedy šprintom. Naše oči, vnútorné i vonkajšie sú zamerané na ten bod v čase a priestore pred nami, kde budeme raz šťastní a spokojní. A to nám dáva orientáciu v našich dňoch.
Neviem, ako to máte vy, ale táto cesta za niečím dokáže niekedy moju pozornosť strhnúť natoľko, že si nevšímam, čo sa deje práve tu. Viem, čo chcem (zvyčajne je toho kvantum a ideálne naraz), a keď niektoré z mojich stanovíšť nedosahujem rýchlosťou alebo spôsobom, aký som si určila, cítim frustráciu a pocit neschopnosti. Intenzita sa líši, ale vidím skôr to, čo nefunguje, kde mám nedostatok, kde sú iní na tom lepšie a podobne. A každodenné úspechy, magické chvíle a malé víťazstvá pre mňa strácajú svoju hodnotu, lebo ich v dôsledku tunelového videnia prestávam vnímať.
Dokedy vieme skutočnú hodnotu vecí ignorovať?
Ja do chvíle, až kým nepríde facka. Alebo zakopnutie. Alebo choroba. Alebo vyčerpanie. Alebo sa započúvame do príbehov iných ľudí. Moment prebudenia, ktorý nás dokáže vrátiť k sebe a upokojiť; uvedomenie si toho množstva dôvodov k vďačnosti, ktoré vo svojom živote máme, hoci ako ľudia – tvory adaptívne, ich veľmi rýchlo dokážeme brať ako samozrejmé.
A tak sa zamýšľam často nad tým, aké vzácne to je…
…prebudiť sa ráno, …napustiť si do pohára čistú vodu, …uvidieť vychádzajúce slnko,
…tráviť čas s tými, ktorých ľúbim, …najesť sa hocikedy, keď príde hlad.
(Aká by bola odpoveď, keby som sa opýtala starého alebo vážne chorého človeka? Niekoho, kto oslepol, prišiel o svoju rodinu alebo žije v krajine sužovanej vojnou či inou katastrofou?)
Nerada by som vo vás vyvolala pocit ľútosti. Ale uvedomujem si, že videnie vlastného bohatstva v živote a vďačnosti zaň vedie k súcitu a štedrosti voči iným i sebe samým. Pokora, ktorá s vďačnosťou esenciálne súvisí, tak prehovorí hlasom života, že možno spôsoby a cesty, ktoré chcem(e), možno nie sú tie, ktoré v skutočnosti pre svoju Cestu potrebujem(e). A práve po takom prebudení prichádza vždy čas návratu k sebe, uvoľneniu tlaku a tempa, ujasnenie si priorít a paradoxne (alebo pochopiteľne) aj k obdobiam šťastia a úspechu.
Dať vnútorný súhlas životu
Preto byť vďačná pre mňa znamená to, že dokážem povedať ´áno´ tomu, čo je. Prijať a chcieť to, čo od života dostávam. Čím, ako to pomenoval Kolbe vo svojej eseji, dávame vnútorný súhlas svetu, a tvoríme svoj postoj umožňujúci zakúšať šťastie.
“´Áno´ voči tomu, čo je, neznamená nekritickú odovzdanosť ani vzdanie sa toho, o čo nám ide. Znamená, omnoho skromnejšie, predovšetkým prijatie toho, čo je. Znamená to predovšetkým uznanie. Keď teda človek uzná to, čo je, ďalšia otázka znie: ‚Čo s touto situáciou urobím? Ako sa s ňou chcem vyrovnať?‘ Takto človek už nežije v stálom proteste voči životu.”
Vďačnosť je multidisciplinárna kvalita, prepojená s pocitom sebalásky, pokorou, trpezlivosťou, vnútorným pokojom, zmysluplnosťou a odvahou dôverovať životu. Jej význam sa mení podľa toho, či sme vďační vtedy, keď sme šťastní alebo naopak vo chvíľach keď sa nám nedarí. V jednom prípade udržujeme pristávací priestor pre dary v živote stále otvorený, a v druhom sa rozhodneme ten priestor vybudovať. Výsledok tohto postoja sa však nemení. Prináša nám do života farby a radosť, pokoj a jas. Vedomie, že možno na nič z toho čo dostávam, ani nemám právo, a aj napriek tomu, to mám. Kdežto stále odmietanie toho, kde som a čo mám teraz, ignorovanie hodnoty súčasného a túžba po situácii, ktorá môže (i nemusí) prísť až vo vzdialenejšej budúcnosti, vytvára priestor, ktorý sa chtiac-nechtiac napĺňa frustráciou a sklamaním a neschopnosťou rozpoznať iné príležitosti k nášmu šťastiu. To je podľa mňa príliš vysoká cena.
“Áno, rob si plány a ciele. Usilovne pracuj a choď za svojimi túžbami. Je to súčasť povahy zodpovedného človeka. Stanoviť si ciele je prvý predpoklad ich naplnenia. Ale svojich plánov a cieľov sa drž veľmi voľne. Kozmos ťa často obdarí aj nečakane. Ak sa budeš príliš pridržiavať toho, čo pre seba považuješ za najlepšie, a naháňať sa za tým, môžeš prepásť to, čo je pre teba najlepšie naozaj.” Robin Sharma
A čo Vy, priatelia? Ste vďační za to, kde práve ste? Vidíte bohatstvo svojho života vôkol seba a v sebe alebo sa zameriavate na to, čo Vám ešte chýba? Nezabudnite, kto sa neuspokojí s málom, ani veľa mu nebude dosť. 😉 Ale to ste si určite už všimli veľa krát aj Vy.
Citovaná literatúra:
Smysl a štěstí. K vitálnímu významu otázky smyslu, Christoph Kolbe. In Žít svůj vlastní život, S. Längle.
Objavte svoj osud s mníchom, ktorý predal svoje Ferrari, Robin Sharma
PS: Vydajte sa s nami na cestu dlhú 101 dní, počas ktorých si vytvoríte zvyk každodennej vďačnosti.
