Na základnej škole som asi prvýkrát počul, že je lepšie a šľachetnejšie dávať ako prijímať. A nielen to. Povedali mi tiež, že normálny človek sa cíti lepšie, keď dáva, ako keď prijíma. Ak to tak nie je, tak s ním nie je niečo v poriadku. „Je to určite hrozný sebec, ktorý by najradšej len dostával a nikdy by nikomu nič nedal.“
Mal som možno len 6 rokov, no hneď sa mi zdalo, že tu niečo nesedí. Neviem ako vy, ale ja som sa vždy veľmi tešil na svoje narodeniny, keď som ja dostával darčeky. Tešil som sa, aj keď som mohol obdarovať darčekom niekoho iného a vedel som, že ho to poteší. A odrazu tu bol niekto, kto mi hovoril, že normálni ľudia sa veľmi tešia, keď môžu niečo darovať a menej sa tešia, keď môžu prijímať. Akoby ten, čo prijíma, bol horší. V podstate to prijímanie nie je až také príjemné a nemalo by ma to až tak veľmi tešiť.
Väčšina z nás žije s touto myšlienkou, a keď sa nad tým teraz lepšie zamyslím, nečudujem sa:
- prečo tak veľa ľudí nevie, čo chce, a nemá v živote žiaden veľký cieľ, ktorý by chceli dosiahnuť,
- prečo toľko žien nedokáže prijať kompliment,
- prečo 9 z 10 ľudí, aj keď chce viac peňazí, nedokáže ich prijať a ani si ich vypýtať – aj keď majú na to právo,
- a prečo vzniká toľko konfliktov kvôli tomu, že „ja stále dávam a on/ona len prijíma“.
Pred niekoľkými mesiacmi som robil takéto cvičenie…
Mal som si predstaviť seba, keď som bol 4 – 6-ročný. Mojou úlohou bolo spomínať si, na príjemné chvíle. Čo som vtedy robil, ako som sa pri tom cítil… Napriek tomu, že sa mi v mysli vybavovali šťastné momenty, cítil som sa osamelý. Necítil som lásku. Akoby mi ju nikto nedával. Keď som sa však na to pozrel z nadhľadu, videl som, že ľudia okolo mňa sa mi naozaj snažili lásku dať. Úprimne ma mali radi – viem to – a vyjadrovali to všemožnými spôsobmi. No ja som sa stále cítil osamelý. Stále som nič necítil. Hovorí sa, že je lepšie dávať ako prijímať. Oni dávali. Robili to najlepšie, čo mohli. Tak kde bola chyba? Prečo som stále cítil, že mi chýbala láska?
To, čo som si vtedy uvedomil, zmenilo môj pohľad na dávanie a prijímanie, a vyriešilo rozpor, ktorý som mal ako malý chlapec – teda či je lepšie dávať alebo prijímať.
V tej chvíli som si uvedomil, že tí ľudia okolo mňa svoju časť splnili. Dávali. Ja som bol však ten, čo nesplnil svoju časť.
Neprijímal som.
Oni mohli dávať, koľko chceli. Ja som to však odmietal a nechcel prijať. A preto som nič necítil. Niektorí ľudia to tak majú s láskou, niektorí s peniazmi a niektorí s uznaním. Poviete im, že sú dobrí, no im to nestačí. Chcú to počuť od tej osoby, od tej, potom zas od tej – a nikdy nemajú dosť. Nikdy to uznanie necítia, pretože ho neprijímajú. Možno aj preto, že ich učili, že lepšie je dávať ako prijímať.
Vidíte, že bez prijímania, dávanie nemá žiaden efekt.
Ak o tom ešte pochybujete, alebo namietate, že dávať od srdca a nečakať za to nič, je ťažšie ako prijímať, a preto je dávanie lepšie, skúste od srdca dať niečo niekomu, kto to otvorene odmietne a pošle vás s tým (slušne povedané) kade ľahšie.
V skutočnosti, otázka: „Je lepšie dávať alebo prijímať?“, nedáva zmysel a nedá sa na ňu odpovedať. Bez dávania nie je prijímanie a bez prijímania nie je dávanie. Sú to dve strany jednej mince. Asi by vám nikdy nenapadlo pýtať si len vrchnú stranu 1 Euro-vej mince, pretože tá je lepšia ako spodná. Vrchná sa vám osobne môže viac páčiť, ale pýtať sa: „Ktorá z nich je lepšia?“, nedáva zmysel. Rovnako aj dávanie a prijímanie je spolu jeden proces, ktorý sa odohrá len vtedy, keď sú obe časti prítomné. A len vtedy je radosť dávať a len vtedy je radosť prijímať.
Na svojej tabuli vízií mám preto napísané:
„Prijímať a dávať je to isté. Darmo ti bude niekto niečo dávať, keď to odmietaš a nechceš prijať. Dávanie a prijímanie sú dve strany rovnakej mince, bez ktorých minca nie je kompletná.“
Myslite na to cez blížiace sa Vianočné sviatky.
Napíšte do komentárov nižšie svoje myšlienky a skúsenosti s dávaním a prijímaním.
Krásně Míšo jsi to napsal, je to moc poučné a věřím že hodně lidí si něco uvědomí. Sdílím to na svých stránkách. Jen tak dál chlape 🙂
Našla jsem odpověď na některé věci,které jsem nechápala.Asi nějaký blok z dětství.Díky
výborný článok, Mišo…zasiahol si podľa mňa citlivú a dôležitú tému, kde by celému Slovensku pomohla intenzívna osveta…inšpiruješ ma k písaniu vlastného blogu. pozdravujem Ťa. Silvio
Ďakujem, to rád počujem 🙂
Míšo, já též sdílím 🙂 pěkně napsáno a pro mně znovu připomenuty chvíle na PT.
Je to veľká pravda…. Presne takto si aj ja na to spomínam…. školské lavice, p. učiteľka atď. Veľmi ťažko prijímam veci, dary od svojich milovaných a hanbím sa za to. Budem na tom pracovať. Ďakujem, že ste mi otvorili oči.
Fúúúha… tak toto je aká pravda :-O … ano, ano je to tak, rozdávame komplimenty, snažíme sa potešiť druhých a nie vždy to padne na úrodnú pôdu… a potom opačne, keď niekto nás utvrdzuje a zahŕňa niečím, tak sa cítime zle a neisto… a preto to ludia vzdajú/vzdali a už nedávajú komplimenty, je to bludný kruh… a preto! keď niekomu poviete že „ty si strašne krásny človek“, tak sa vám rozplače v rukách 🙂 lebo ludia si na to odvykli hovoriť takéto veci a iní zabudli, aké to je, keď sa im to povie …
V tomto smere som sa uvedomil po tom, čo mi moja blízka osoba chcela pomôcť a s láskou mi dávala veľký obnos peňazí. Ja ako „dobre vychovaný“ som samozrejme robil drahoty, mal som zmiešané pocity, ale zároveň som sa aj veľmi tešil, že mi chce pomôcť. Jej to zle padlo, že nechcem prijať to, čo mi ona dáva z lásky a tie peniaze ku mne nakoniec neprišli. Ďakujem aj za túto lekciu. Takú radosť ako mám z dávania, mám už aj z prijímania.
Paráda, veľmi pekný článok!!!!!!!!!!! Aj ja mam problém s tým, že neviem prijímať…
zas nic nove..co ine sa ale dalo cakat.uzasny clanok ktory mi zase raz uplne presne trafil do momentalnej situacie.misko,parada ako vzdy 😉
Veľmi výstižný a hodnotný článok. Je to obohacujúce. Ďakujem celkovo za pozítívne myšlienky, ktoré mi denne prichádzajú. Mnohé z nich ma častokrát priamo oslovia a to ma motivuje preniesť ich do môjho každodenného života.
Ahoj Michal, ďakujem Ti z celého srdca za Tvoj úžasný článok. Vďaka Tebe som práve pochopila, prečo niekedy dochádza v mojom živote k extrémnym výkyvom a kedy nastávajú tie úžasné momenty, keď je všetko tak ako má byť. Ako napríklad v tejto chvíli. Ty si dal a ja som to prijala. A cítim potrebu podeliť sa o to, čo som dostala. Tie najúžasnejšie veci v živote nie sú veci. Všetci ich máme k dispozícii, ale iba niektorí ich dokážu nájsť. Ďakujem Ti a prajem krásne Vianoce Tebe aj všetkým spriazneným dušiam. 🙂
Ďakujem veľmi pekne za tento článok. Bolo zaujímavé čítať o svojich vlastných pocitoch a pritom od iného človeka. Opisoval si moje pocity a to, čo sa vo mne odohráva teraz. A bohužiaľ, našla som sa aj v tej časti, kde si opisoval že sú ľudia, ktorí potrebujú „uznanie“ počúvať stále, dookola. Bohužiaľ, je to tak. Ale aspoň mám teraz vysvetlenie. A nabrala som silu zmeniť to. Veď prichádza nový rok 🙂 tak prečo si nedať predsavzatie prijímať s rovnakou radosťou a láskou ako prijímať.
* ako dávať 🙂 🙂 🙂
Ano …prijat s laskou a vdakou tym urobim darujucemu dvojnasobnu radost….
Ja sa snezim prijimat dar „bezpodmienecne“ bez pocitu , ze sa musim nalezite odvdacit a darovat bez “ ocakavania“, ze mi to obdarovany nalezite vrati…..
myslím si ,že medzi dávaním a prijímaním by mala byť rovnováha.Ked človek viac dava môže sa cítiť využívaní,alebo zneužívaju jeho láskavosť. keby väčšinou bral môže cítiť vinu. je to ako jin a jang 🙂 tieš prajem pokojné prežitie vianočných sviatkov a vela štastia do nového roku.
Niekedy ľudia dávajú len preto aby to vyzeralo na oko, aby mali oni dobrý pocit, že niečo dali čo druhý vôbce nechel a ten sa má tváriť vďačne. Toto možno nieje dávanie v pravom slova zmysle, ale snaha o niečo umelé a falošné.
Ja to zoberiem z inej stránky. Mám 48 rokov a až tento rok som sa naučil hovoriť, že niekoho ľúbim, že mi je bez neho smutno a že sa na neho teším. Nikdy ma to nikto neučil a tak som sa to naučil sám, samozrejme po ťažkých skúsenostiach. Ak niekomu niečo pošleš, správu, mail, slovo. Posielaš. Ale málokto z nás vie za to poslané poďakovať, prijať to a poslať odpoveď.Preto je veľa ľudí nešťastných, aj keď žijú s niekym, sú sami. Tento článok ma vyprovokoval, aby som vám to povedal: Naučme sa hovoriť priamo to čo cítime, prijímajme to čo sa nám páči, buďme za to vďačný. Ale nebojme sa aj povedať nie tomu, čo sa nám nepáči a čo nechceme. Veď ten náš život si aj tak prežijeme sami. Tak prečo ho neprežiť v spoločností ľudí, s ktorými si máme čo povedať?
ahoj, no ja si myslim, ze tento clanok nema chybu…:)
je to presne tak ako pises…
ja som v minulosti tiez radsej davala ako prijimala…pretoze som si myslela, ze predsa aby som bola stastna musim len davat a nie prijimat…ale tak ako vo vsetkom aj v tom musi byt harmonia a rovnovaha…)
ahoj, dakujem za zaujimavy clanok. Ja by som to upresnil, ze ak clovek nieco dava – hmotne alebo nehmotne,tak moze si byt isty ze aj dostane spat. Samozrejme ako hovoris, je potrebne vediet prijimat, byt ochotny prijat. Pretoze ak nieco dam,nie vzdy sa to musi vratit z tej istej strany kde som dal, ale vrati sa. To dobre, ale aj to zle. 😉
myslím, že nieje doležité, z ktorej strany sa ti to vráti… mne sa vracia moje dobro aj od ludí, ktorých nepoznám… takže…čo dáš, to dostaneš… od kila to však príde, to vie len Boh…
Naprosta pravda! Už se těším co na mě čeká pod stromečkem 🙂
Moc hezky napsané, v textu se skrývá hluboká pravda. Přestože jsem už na podobné téma přečetl několik knížek, občas je potřeba právě takovýchto kratších článků, aby si to člověk připomenul a především doopravdy uvědomil. Snažím se pracovat na duchovním a osobním rozvoji a vím, že rovnováha mezi „dáváním a přijímáním“ je jistě klíčem k úspěchu ve všech podobách. Teorie je super, ale je třeba tak žít..
Přeji Všem krásné prožití vánočních svátků a štastný Nový rok! 🙂
ano…tiež mám problém príjmať. …ale pomaličky sa mi otvárajú oči a učím sa… som začiatočník v príjmaní…hihi držte mi palce… myslím na vás a posielam vela lásky
Ďakujem,naozaj poucny clanok tak ako to tu napisali viaceri. A ano ani ja neviem prijmat,ale citim,ze s tym musim nieco urobit.
Děkuji za krásný článek. Od malička jsem byla vedena k dávání a bylo mi často i vyčítáno, že jen beru(nedávalo to smysl, cítěla jsem se hrozně a nevěděla za co)… Celý život jsem tak jen dávala a nedokázala přijmout ani penízky, uznání a už vůbec né kompliment. Styděla jsem se za to. Ve všech partnerských vztazích, které jsem doteď zažila, jsem přesně s tímhle měla problém. No a ted alespoň vím, na čem zapracovat 🙂 Děkuji moc a přeju krásné Vánoce 🙂
Je to presne tak, ako si napísal, pretože keď nevieme prijímať, tak sa preruší, akoby celý reťazec dávania a prijímania a prestáva byť prínosom aj pre dávajúceho, ktorý hľadá v sebe dôvody, prečo bol odmietnutý, pričom racionálny dôvod nevidno. Celý proces sa potom preklopí do roviny pochybovania o sebe samom, priveľa “ rozumovania “ a pritom prvotný impulz vychádzajúci z prirodzenej túžby niekoho potešiť je potlačený.
Ahoj Michale, výborný článek!Četl jsem ho přesně na štědrý den…Mě napadlo něco podobného v souvislosti se skupinou „No Name“, jsou skvělí tihle kluci z Košic.Mám rád jejich texty, ale přesto se v jednom zpívá“Milovať je krásne, no krajše je byť milovaný“…tehdy jsem si spontálně řekl, že mi to nějak nesedí, nerozumím tomu..Zdá se mi tady podobná paralela, souvislost s Tvým textem.Podle mě jsou to dvě strany jedné mince, i tady by měla být rovnováha…Krásné svátky.Martin Hrubeš
Ďakujem za plnohodnotnú myšlienku, ktorá vysvetľuje pravý princíp života. Moje skúsenosti hovoria, že ľudia nevedia ani prijímať ani dávať. Respektíve nechcú prijímať ani dávať, boja sa tak prejaviť svoje vlastné pocity, pretože sa domnievajú, že „ponúkajú “ svoje slabiny. Ale nie je výhrou zaútočiť na slabiny iného, lebo kto ubližuje inému, sám je zraniteľný. Myslím si, že ľudia by si mali uvedomiť hodnotu niektorých slov. A pritom stačí tak málo. Tešiť sa z maličkostí a vedieť si ich oceniť…A dokázať užívať život aj napriek jeho nedokonalostiam, lebo, hoci si to neuvedomujeme, vďaka nim je dokonalý.S láskou, Bea.
myslim si, že je to správne zhrnuté, treba sa naučiť obom procesom – dávaniu i prijímaniu a obe si potom v pravej scvíli vychutnávať ! 🙂
Krásne povedané, musím uznať. Súhlasím s tvojím názorom, a tiež chcem povedať, že mne je príjemnejšie dávať ako prijímať. Pred pár rokmi som zistila, že ľudia chcú byť šťastní a niekedy nevedia ako. Začala som teda každý deň rozdávať všetkým úsmev, každý deň stretnem človeka a nie len jedného ktorý mi povie, že to ako sa usmievam, mu prináša radosť do celého dňa a nabíja energiou 🙂 najväčšou satisfakciou pre mňa preto je, ak je mi ten úsmev opätovaný. Čo sa týka hmotných vecí, pre mňa nie sú dôležité ani pri dávaní ani pri prijímaní. Radosť, úsmev, šťastie, smiech, porozumenie, … ak človek tieto vecí nadelí ďalším, tak sa mu to sto krát vráti späť 🙂 Lucila
Ahojte. Tieto dve slová príjmat a dávať ma už dlho trápili dokým som neprečítal tento článok ,ktorý je fakt na podanie si otázky. kde som mal rozum doteraz….
Je to neuveritelne vždy som vzdoroval finančnej odmene ža ale noo ved načo si robite starosť alebo ale noo nieje to pekneé čo som spravil a týchto vecí bolo viacej. Teraz som si uvedomil kde je ta podstata ttoho slova príjmať. Netreba sa toho báť netreba sa cítiť trapne treba sa pochváliť treba prijať odmenu treba sa prijať tak aby sme svoje ja a seba samého chválili lebo iba ja som ten čo viem zmeniť život a nebrať ho tak aky bol doteraz.
Bolo to fakt mocne napísané a premna obzvlášť poučné do môjho života.
Dakujem
Ahoj Michal. Milý článok. S týmito myšlienkami sa často stretávame najmú v tieto dni sviatočné, najmä pri obdarovávaní a prijímaní darčekov:) Nemám rada presne tento postoj, keď ľudia sú zaskočení tým, že ich chceš obdarovať. Najmä u starších ľudí si všímam ich vštepený postoj k veci pri ich reakcii pri obdarovaní, napr.: „jááj, moja, prečo si si robila toľké starosti“, alebo „prečo toľko na mňa míňate“..u starších ľudí ide o silne zakorenené zvyklosti z ich detstva, keď ich bolo vštepované, že je neslušné sa ponúknuť, niečo si od druhých zobrať a podobne. Na sebe si všímam, že to našťastie už nerobím. Vždy si poviem, že keby ten druhý nechcel mi niečo dať, potešiť ma, alebo obdarovať, tak to nerobí. Dlho som riešila aj také myšlienky, že „čo tým ta druhá osoba asi sleduje“, alebo „čo ak on odomňa bude chcieť niečo podobné a ja to nebudem môcť opätovať“ (asi tiež empíria z detstva:)). Aj túto dilemu som už chvalabohu rozluskla:) Ak sa dostanem do takejto „mantinelovej“ situácie, neurobím vôbec nič. Jednoducho neprijímam dary s vedomím, že sa odo mňa niečo očakáva, beriem to čisto bez zaujatia, nezištne. Ak to niekto takto nechápe, má smolu, prípadne už nabudúce dar neprijmem. Preto príslovie „oko za oko“ je pre mňa veľmi vzdialené. Pomáhať si, takisto dávať si dary a pozornosť by sa malo jedine z čistého srdca a takisto aj na strane prijímania. Presne ako píšeš, že príjímanie a dávanie je jeden proces:)
Ešte mi napadlo, že táto problematika by sa dala aplikovať v prípade dávania a prijímania „pomoci)“:) Čiže troška odbočenie od dávania a prijímanie vecných darov. Ľudia častokrát nechcú prijať pomoc v podobe nejakých dobrých rád, pretože sú veľmi uzavretí, prípadne „slepí“. Tu by sa mi hodilo príslovie „kto chce kam, pomôžme mu tam“:)
Samozrejme, toto sú iba moje myšlienky, ktoré určite niektorí budú chcieť vyvrátiť, ale písem to sem iba preto, aby som sa podelila práve o ten môj názor:) Prajem ešte pekný zvyšok sviatkov a teším sa, keď si zavesím svoj kalendár motivačný na stenu, tak ako aj mojich asi päť známych:)
ahoj,pokud´ dáváte tak v určitý moment kdy to nejméně čekáte tak se Vám vaše snaha vrátí zpět,ještě ve větší míře zpátky jak se říká akce a reakce a tak to má být 🙂 Lída
Veľmi zaujímavé a som rada, že som si tento článoček prečítala. Všeličo som si uvedomila pri čítaní a to moje príjimanie som ja veru pred Vianocami so sestrou veľmi riešila. Ďakujem za inšpiráciu opäť niečo ďalšie zmeniť v mojom živote k lepšiemu.
Přeji pěkný den. Souhlasím s tím, co bylo napsáno v článku, celý život jsem se snažila pomáhat a obdarovávat i třeba jen maličkostmi, radou, a když jsem měla možnost, tak i pomoci kde bylo třeba. Pro mě vždy bylo a je úžasné vidět radost v očích těch kterým mohu něco dát, ale měla jsem často zvláštní pocit ale i obrovskou radost, když jsem i já něco dostala. Čtyři měsíce před vánocemi jsem se dostala do situace, kdy jsem přišla o práci, neměla jsem ani na nájem, na jídlo ,… a v tu chvíli jsem poznala co je to, umět přijmout pomoc, pomohla mi naše církev, několik věřících lidí,.. pomohli nám (mě a synovi) nejen finančně, ale i materiálně, byla a jsem vděčna všem za vše co jsme dostali. Pokaždé když jdu vařit si vzpomenu na lidi co nám to vše darovali, že máme kde bydlet,co jíst,…. Poznala jsem teď i druhou stránku, poznala jsem jak úžasné je dávat , ale i přijímat.
Áno,som rada, že je tento článok. Škoda, že som to nevnímala kedysi, ale lepšie neskor, ako nikdy. Tiež ma vždy učili, že je lepšie dávať, ako príjmať a ja som takto bola naprogramovaná. Lenže aby som mohla dávať, POTREBUJEM príjmať. Človek je ako nádoba, ak sa vyprázdni, potrebuje sa doplniť. Takže ja som sa „rozdala“ manželovi a dvom deťom a oni príjmali… ale ja som nechcela príjmať od nich. Dokonca ani pomoc v domácnosti. Dospelo to k tomu, že som nebola schopná prijať ani darčeky k narodeninám, či Vianociam.
Až posledný čas pociťujem potrebu ZMENY v „radosť z príjmania“. Poviem Vám, je to ale straaašne ťažké:-))),no zdolávanie prekážok je skvelé…tak idem kročik po kročku.
K otázke, ktorú som v článočku čítala: Je lepšie dávať alebo brať? mám ešte jednu na zamyslenie. Keď som bola dieťa, často som slýchala: „A máš radšej maminku alebo tatínka?“. Až v dospelosti som pochopila absurditu tejto otázky…
Krásny deň a VĎAKA VAM.
Môj zážitok: idúc pred Vianocami po ulici som sa vyhla o vlások pánovi, ktorý vybehol z jednej budovy s krabicou v náručí. Oslovil ma: mladá pani, aj pre vás niečo mám – a ponúkol niečo z krabice. Boli tam čokolády, tak som si s úsmevom zobrala a poďakovala.. otočila som sa a pán zhrozený kričí: a kto zaplatí? Tak som rovnako s úsmevom čokolády hodila naspäť, pretože ak si mám niečo kúpiť, vyberiem si sama čo chcem a kedy chcem.. Ja som sa len držala starej pravdy: keď dávajú , ber… .:-)
Trochu z inej strany: sú situácie, keď je rozhodne lepšie byť tým, kto dáva. To som si uvedomila pri darovaní krvi, spomenula som si na Tvoj článok.Myslím, že o tom je aj celá tá pôvodná myšlienka , že je lepšie dávať než prijímať. Je lepšie byť ten silnejší, kto môže pomôcť, ako niekto, kto pomoc potrebuje. Práve ten smer myslenia: som ja vari horší, nezaslúžim si? nás doviedol tam, kde už nerozumieme rozprávke o Troch grošoch.